Krajči o predajnej dievke

Už v júni 1997 vtedajší poslanec Strany demokratickej ľavice Robert Fico vyhlásil, že v prípade referenda, ktoré sa konalo mesiac predtým, „ide o zásadne politický a nie trestný problém“ a ten vraj „treba riešiť politickými prostriedkami“. S tým aj po dvadsiatich rokoch vrelo súhlasí práve G. Krajči, ktorý sa domnieva, že jediná zodpovednosť, akú by mal niesť, je zodpovednosť politická a tá už bola vynesená.

Ako minister vnútra vraj plnil len uznesenie, ktoré prijala vláda a ktoré bolo pre neho záväzné. Aj G. Krajči, tak ako mnohí pred ním, hovorí: Urobil som, čo som musel a keby som to nebol ja, spravil by to niekto iný. Problém je, čo všetko vykonal G. Krajči pre to, aby práve on mohol plniť pokyny premiéra a vlády, a to aj také, ktoré boli v rozpore s ústavou a zákonmi.

Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška

Základný spôsob, akým sa prepracoval na svoju pozíciu, bol klasicky karieristický – na každej pozícii, na ktorú ho Vladimír Mečiar vyzdvihol, demonštroval ochotu k akejkoľvek nadpráci, ktorá by ho posunula vyššie. Z postu prednostu okresného úradu vystúpal na tajomníka HZDS a napokon na ministra vnútra. Tam nadpráce vykonal najviac.

Každý, kto sa nejakým spôsobom vzoprel „pokynom“, musel odísť – ako napríklad ľudia z inšpekčnej služby, ktorí odmietli udania riaditeľa SIS a premiéra na vyšetrovateľov prípadu zavlečenia, alebo experti, ktorí sa zaslúžili o objasnenie príčiny výbuchu auta Roberta Remiáša.