Pre D. Kováčika zjavne nebolo a nie je dôležité, že jeho kolegu a spolupracovníka vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry (NAKA), podliehajúci Róbertovi Krajmerovi, bývalému šéfovi Protikorupčnej jednotky, dvakrát neopodstatnene obvinil z trestného činu. Pre D. Kováčika nebolo podstatné ani to, že V. Špirko bol šikanovaný a stal sa terčom diskreditačnej kampane, lebo spísal zápisnicu o trestnom oznámení, v ktorom sú medzi podozrivými spomenutí aj dvaja bývalí ministri.

Podľa D. Kováčika je povinnosťou V. Špirka mlčať a nerušiť pokoj mocných. Inými slovami, šéf Úradu špeciálnej prokuratúry od svojho podriadeného pod hrozbou trestu vyžaduje, aby sa správal presne ako on. Aby úslužne poskytoval prokurátorskú imunitu politikom v podozrení. Aj keď Slovenská republika od svojho štátneho osamostatnenia zažila veľa tristných príbehov, história D. Kováčika ako šéfa špeciálnej prokuratúry patrí k tým najhorším.

Špeciálny špeciálne

Od čias, keď na Slovensku vládol Vladimír Mečiar, tu existuje tradícia, že prokuratúra namiesto toho, aby za každých okolností a vo všetkých prípadoch chránila zákonnosť, ochraňuje pred zákonom politikov a iné vplyvné osoby, čím vytvorila zónu beztrestnosti pre privilegovaných. Jej podstatou je, že trestne stíhaná nemôže byť osoba, ktorú neumožní stíhať prokurátor. Tam, kde niet žalobcu, niet ani sudcu. Exponenti moci sú tak spoľahlivo chránení pred následkami svojich činov.

V prvých rokoch republiky im ochranu zabezpečovali generálni prokurátori – Michal Vaľo, Milan Hanzel a Dobroslav Trnka. O tomto období sa dá povedať, že osoby v zóne beztrestnosti chránili generálni prokurátori generálne. V roku 2003 došlo k zmene.

Prokuratúra namiesto zákonnosti ochraňuje privilegovaných

Z iniciatívy Daniela Lipšica, ministra spravodlivosti v druhej vláde Mikuláša Dzurindu, sa zákonom zriadil Úrad špeciálnej prokuratúry. Dôvod bol ušľachtilý – nová inštitúcia mala garantovať, že generálny prokurátor nebude vplývať na trestné konanie vedené proti funkcionárom štátu. A že ich nebude ochraňovať. Zákon z roku 2003 preto stanovil, že pod právomoc špeciálnej prokuratúry spadajú verejní činitelia vtedy, „ak sú podozriví zo spáchania trestného činu v súvislosti s ich právomocou a zodpovednosťou“.

Lenže po pätnástich rokoch sa ukázalo, že po tejto legislatívnej a organizačnej zmene sa zmenilo iba jedno – ochranu činiteľom už neposkytujú generálni prokurátori generálne, ale dáva im ju špeciálny prokurátor špeciálne.

Trnkov človek

V roku 2004 sa stal šéfom špeciálnej prokuratúry bývalý vojenský prokurátor D. Kováčik. Navrhol ho jeho dlhoročný kolega, vojenský prokurátor D. Trnka, ktorý vtedy zastával funkciu generálneho prokurátora. Ten neponúkol parlamentu viacerých kandidátov, ale iba jediného. Poslanci si tak vybrali Trnkovho človeka. A on sa od začiatku tak aj správal.

Ani nie po troch mesiacoch D. Kováčik zastavil trestné stíhanie vo veci, v ktorej bol zainteresovaný vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda i vtedajší riaditeľ Slovenskej informačnej služby (SIS) Ladislav Pittner. V máji 2003 doručila SIS Národnému bezpečnostnému úradu informáciu o bezpečnostnej spoľahlivosti Jána Mojžiša. Jej prevzatím sa táto informácia, nie dva listy, na ktorých bola vytlačená, stala súčasťou Mojžišovho bezpečnostného spisu. Podľa zákona tým bola informácia chránená a nesmel ju dostať nikto ďalší. Lenže SIS túto informáciu posunula premiérovi – v čase, keď sa snažil J. Mojžiša z funkcie odvolať.

Vyšetrovateľ preto začal trestné stíhanie pre únik utajovanej skutočnosti. D. Kováčik však trestné stíhanie zastavil, lebo vraj „písomnosť z bezpečnostného spisu nikto nevybral a nikto z bezpečnostného spisu neexpedoval“. Ako keby pod ochranou nebola informácia, ale dva listy papiera, ktoré boli založené v spise.

Nebol to jediný prípad, keď D. Kováčik pomohol vtedajšej najsilnejšej vládnej strane a jej predstaviteľom – pod stolom napríklad skončila aj kauza fiktívnych darcov Dzurindovej SDKÚ. Išlo o prípad, keď vládnej partaji darovali veľké sumy aj osoby, ktoré na to nemali prostriedky – napríklad aj dve slovenské dôchodkyne. Ale hviezdne chvíle D. Kováčika nastali až po roku 2006, keď prišla prvýkrát k moci strana Roberta Fica.

Kováčik je naozaj špeciálny prokurátor. Ako chráni mocných?

Závažnú výpoveď prokurátora Vasiľa Špirka nazval generálny prokurátor Jaromír Čižnár záhradnou párty. Zdroj: Aktuality.sk

V ústrety vplyvným

Špeciálnej prokuratúre sa dlhodobo venoval investigatívny novinár Marek Vagovič, ktorý vo svojich článkoch sústavne upozorňoval na čudné zásahy D. Kováčika vo viacerých kauzách. Tak v prípade Slovenskej kreditnej banky, ako aj v prípade olejárov zastavil trestné stíhanie niektorých osôb, ktoré podľa vyšetrovateľov i dozorujúcich prokurátorov stáli na vrchole pyramídy podozrivých. M. Vagovič nenašiel jediný obhájiteľný dôvod, ktorý by vysvetľoval, „prečo vlastne špeciálny prokurátor týmto spôsobom zasahuje do vyšetrovania citlivých prípadov svojich podriadených“.

Po analýze zásahov špeciálneho prokurátora v kauze korupcie na železniciach či Slovenskom pozemkovom fonde M. Vagovič svoje zistenia zakončil zovšeobecnením: „Z dlhoročného spolupracovníka Dobroslava Trnku sa vykľul jeho klon, ktorý vychádza v ústrety vplyvným a bohatým, čím popiera základný zmysel úradu, na ktorého čele stojí.“

Rovnaké zovšeobecnenie sa dá použiť aj pre kauzy, v ktorých boli zainteresovaní ústavní činitelia a predstavitelia politických strán. Príznačné je, že v najcitlivejších prípadoch si D. Kováčik sám pridelil úlohu dozorujúceho prokurátora. A osobne sa zaslúžil o to, že išli či smerujú do stratena.

Smer pod ochranou

Predplaťte si TREND za najvýhodnejšiu cenu už od 1 € / týždeň

  • Plný prístup k prémiovým článkom a archívu
  • Prémiový prístup na weby Mediálne, TRENDreality a ENJOY
  • Menej reklamy na TREND.sk
Objednať predplatné

Máte už predplatné? Prihláste sa