Korupcia podľa Roberta Fica

Svet, v ktorom vládna moc čoraz okázalejšie bojuje s korupciou, nemá nič spoločné so svetom, kde je ministrom vnútra Robert Kaliňák a v ktorom sú bašternákovsko-kočnerovské prípady ututlávané, popierané a bagatelizované.

Jeden z dôvodov, pre ktorý tieto dva paralelné svety koexistujú v jednom štáte, spočíva v tom, že dlhodobo najvplyvnejší slovenský politik počas celej svojej doterajšej kariéry nepovažoval korupciu za vážny spoločenský problém, ktorý naliehavo potrebuje riešenie, ale vníma ju len ako politickú agendu: nástroj na získanie a udržanie svojej pozície.

Kým bol v opozícii

V čase, keď najväčšie podniky stranícky privatizovala tretia Mečiarova vláda, R. Fico sa ako poslanec SDĽ problémom korupcie vôbec nezaoberal. Na to, čo sa dialo za Mečiara, si spomenul až po mnohých rokoch, keď vymyslel heslo: Ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne za Dzurindu.

V rokoch 1994 až 1998 sa desiatky politikov profilovali na tom, že odhaľovali korupčné a klientelistické pozadie Mečiarovho vládnutia – ale R. Fico medzi nimi nebol. Z právneho experta sa reprofiloval na bojovníka s korupciou až vtedy, keď založil Smer a potreboval nosnú politickú tému.

Využíval pritom aj odhalenia, s ktorými prichádzali médiá – dokázal z ich zistení politicky ťažiť tak, ako keby s nimi neprišli novinári, ale on sám. Tému boja proti korupcii, ktorá pôvodne patrila do výbavy strán, voči ktorým bol Smer v opozícii, zmenil na politický nástroj proti nim. Kým vládne strany tvrdili, že korupcia je problém štrukturálny a inštitucionálny a že na jej obmedzenie sú potrebné zásadné reformy, R. Fico presadzoval názor, že korupcia je predovšetkým a najmä problém morálny. Že sa dá vyriešiť tak, že moc preberú neskorumpované strany a osoby.

Stačí málo, aby sa pochody proti korupcii stali pochodmi priamo proti premiérovi

V roku 2002 predseda Smeru vyhlásil: