Koniec Harabina na zmenu nestačí

Viac než rok už nie je najvyšším šéfom justície Štefan Harabin, dlhoročný predseda Najvyššieho súdu a Súdnej rady Slovenskej republiky. Keď sa novinári pri prvom výročí „deharabinizácie“ slovenského súdnictva spýtali zainteresovaných, či zmeny, ktoré odvtedy nastali, naplnili ich očakávania, tak sa dozvedeli, že nie celkom. Hoci sa k lepšiemu „zmenila atmosféra“ a mnohí bývalí stúpenci Š. Harabina už jeho stúpencami nie sú, celkove vraj čakali, že sa „urobí väčší poriadok“ a že sa toho zmení oveľa viac.

Zdá sa, že „deharabinizácia“ nepredstavuje jednorazový akt, ale môže to byť iba proces, ktorý bude mať viaceré fázy. V prvej fáze, ktorá bola ťažká, ale jednoduchšia, stratil Š. Harabin svoje výsadné mocenské postavenie v justícii. Vlani totiž prišiel o to, z čoho profitoval od roku 1998 – o politickú podporu jedného politického tábora. Jeho objavitelia zo Slovenskej národnej strany a neskorší protežanti z ĽS-HZDS prepadli cez volebné sito, takže jediná strana, ktorá mu v posledných rokoch kryla chrbát, bol Smer-SD.

Od bozkov k pádu

Aj keď sa pôvodne zdalo, že toto spojenectvo zostane nerozborné, jeho rozpad mal napokon nečakane rýchly priebeh. Dôvod bol politický – ani predseda vládnej strany si už nemohol dovoliť, aby bol ďalej spájaný s mimoriadne nepopulárnym šéfom justície. Najmä keď svoje blízke vzťahy s predstaviteľmi vlády dával Š. Harabin tak okázalo najavo. Je to paradox, ale pád nespochybniteľného pána tretej moci sa začal vtedy, keď pred televíznymi kamerami a fotografmi bozkával premiéra Roberta Fica a ministra spravodlivosti Tomáša Boreca. Od tej chvíle sa už vládni politici nemohli tváriť, že je šéfom justície proti ich vôli alebo že k nemu majú neutrálny postoj.

V júni minulého roka neuspel ako kandidát na predsedu Najvyššieho súdu, lebo vládna strana ho prestala podporovať. Š. Harabin dnes hovorí o „nechutných politicko-personálnych zásahoch Smeru do Súdnej rady“, ktoré spôsobili, že nebol zvolený. Niekdajší najvyšší šéf súdnictva sa teraz správa k svojim bývalým priateľom a spojencom tak, ako sa správal k všetkým, ktorých považoval za nepriateľov. Pretože už nemá moc nad sudcami, svoj postoj dáva najavo tým, čo mu zostalo k dispozícii ako sudcovi – svojimi rozsudkami. Jedno z jeho rozhodnutí komentoval minister vnútra Robert Kaliňák slovami, že „to je svojvoľný rozsudok v snahe riešiť si osobné problémy, ako ostatne vždy v histórii pána Harabina“. Ide o výrok, pri ktorom sa treba pozastaviť.

Zdroj: Ilustrácia Zsolt Lukács

Už má len rozsudky

Nielen politické strany, ktoré so Smerom súperia, ale aj medzinárodné organizácie sudcov, renomovaní zahraniční i domáci právnici, špecializované mimovládne organizácie, novinári, ale aj široká verejnosť dlhé roky kritizovali Š. Harabina za to, že ako minister spravodlivosti alebo predseda Najvyššieho súdu i Súdnej rady prijímal svojvoľné rozhodnutia, ktoré mali osobnú motiváciu. Napriek tomu ho strana R. Fica a R. Kaliňáka brala pod politickú ochranu.

Bránila ho pred odvolaním z funkcie ministra, hoci vyšiel najavo jeho dôverný a priateľský vzťah s nebezpečným recidivistom Bakim Sadikim. Obhajovala ho ako predsedu Najvyššieho súdu, aj keď o ňom Ústavný súd SR opakovane konštatoval, že prijíma opatrenia, ktorými fakticky prerozdeľuje spisy a svojvoľne mení zloženie senátov. Zastávala sa ho ako šéfa Súdnej rady, hoci vy- užíval disciplinárne konania, aby šikanoval a trestal sudcov, ktorých vyhodnotil ako svojich neprajníkov. Toto všetko – súdiac podľa retroaktívneho výroku ministra vnútra – predstavitelia Smeru vnímali, ale akceptovali, lebo z toho mali prospech. Prestali to tolerovať až teraz, keď sa bývalý spojenec obrátil proti nim.

Napriek tomu, že už viac než rok nevykonáva funkciu predsedu Najvyššieho súdu, rozhodnutia Š. Harabina ešte stále „dobiehajú“ v tom zmysle, že je potrebné ich rušiť a korigovať. Naposledy k tomu došlo v júni 2015, keď Ústavný súd SR rozhodol, že svojimi rozhodnutiami v kauze kartelu šiestich stavebných firiem porušil ich ústavné právo, lebo svojvoľne zmenil zloženie senátu. Š. Harabin to urobil, hoci samotní sudcovia, ktorými nahradil pôvodných zákonných sudcov (Miroslav Gavalec a Elena Berthotyová), upozorňovali, že táto zmena nie je obhájiteľná.

Ústavný súd teraz v uznesení skonštatoval: „Sudcom Berthotyovej a Gavalcovi bola napriek ich opakovaným námietkam voči zloženiu senátu uložená povinnosť konať v tejto veci.“ V súčasnosti Š. Harabin nemá takú moc, aby niektorému sudcovi uložil povinnosť, ktorá je v rozpore so zákonmi a ústavou. Ale zato má ešte stále právomoc, aby vyhlasoval rozsudky v mene republiky. Na to, aby sa rozsudky, aké vyhlasuje jeho senát, už ďalej nevyhlasovali, musí nastať ďalšia fáza „deharabinizácie“ súdnictva. Ešte ťažšia a zložitejšia ako prvá.

Dva názory na to isté

Už niekoľko mesiacov sa rozsudky, ktoré ako sudca spravodajca pripravuje Š. Harabin a ktoré podpisuje ako predseda senátu, dostávajú na titulky denníkov. Dôvod je zrejmý. Po ich vyhlásení sa na slobodu dostávajú bývalí policajti odsúdení za korupciu, páchateľ odsúdený za sexuálny zločin a oslobodený bol aj pôvodne odsúdený z kauzy Duckého zmeniek. Renomovaní právnici sa zhodujú, že rozsudkami – tak ako opatreniami, ktoré prijímal, keď bol predsedom Najvyššieho súdu – prekračuje svoje zákonné oprávnenia.