Nebudem tu opisovať, ako som sa osamostatnila a že mi už nerobí problém volať kamkoľvek, hoci aj na indickú ambasádu. Alebo ako som sa tešila na rodinu a kamarátov, ktorých som už celú večnosť nevidela. Namiesto toho mi zídu na myseľ úplne iné veci. Napríklad ako som sa napriek nesmiernej snahe nikdy nenaučila bicyklovať sa bez držania alebo v snehu, ako to zvládajú Dáni.
Ako sme leteli a vzďaľovali sa, aj mne prešli myšlienky z Dánska na návrat domov na Slovensko. Nikdy by som neverila, že to raz poviem, ale jedna z vecí, ktoré mi tento rok chýbali, bol aj náš školský systém alebo aspoň niektoré jeho aspekty.
Lebo napriek tomu, že na začiatku roka sa zdal dánsky školský systém bezchybný, po čase vyšli najavo aj jeho nevýhody. Asi najväčšou bude systém dvoch známok z každého predmetu: jednej z testov a písomných prác a jednej z aktivity na hodine. Čo v praxi znamená, že aj keď človek nerozumie ani trochu matematike, ale hlási sa a snaží celý rok, môže stále dostať jednu dobrú známku. Ale na druhej strane, ak je človek matematický génius, ale zároveň ťažký introvert alebo sa len necíti komfortne nahlas hovoriť pred celou triedou, jednu známku nemá šancu vytiahnuť príliš vysoko.
Taktiež som si uvedomila, že naše obávané maturity nie sú vôbec také strašidelné, ako sa zdajú, hlavne keď to porovnáme s faktom, že Dáni majú niekoľko takých veľkých skúšok na konci každého roka. A keď som im o tom rozprávala, neveriacky krútili hlavami nad tým, že si dokonca predmety, z ktorých chceme maturovať, môžeme vybrať sami a nie sú každému náhodne pridelené ako tam.
A tak rozmýšľam, že sa už neviem dočkať pristátia doma, ale zároveň mi Dánsko a ľudia tam budú vždy chýbať. Pretože možno to nie je tá perfektná krajina, ktorú som si predstavovala, keď som tam pred rokom išla, ale oveľa lepšie to už byť nemohlo.
