Kvartál sa končí a nevieme, či budeme mať na mzdy

Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení zastrešuje okrem iných desaťtisíce zdravotníckych zamestnancov a tisícky ambulancií. S jej viceprezidentom Igorom Pramukom sme sa porozprávali o aktuálnych problémoch v zdravotníctve.

Neobvykle sa stretávame nie na pôde Asociácie nemocníc Slovenska, ale v Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení SR. Koho zastrešujete?

Áno, okrem toho, že som viceprezidentom Asociácie nemocníc Slovenska (ANS), som viceprezidentom Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR, ktorá je naším partnerským subjektom. V rámci nej združujeme pomerne silný zdravotnícky klub, do ktorého patrí osem veľkých asociácií zo zdravotníctva, napríklad Združenie ambulantných poskytovateľov či Asociácia zdravotných poisťovní SR. Vytvorili sme pomerne silný zdravotnícky klub a práve preto sa vyjadrujeme k veciam, ktoré sú kľúčové pre každý jeden spomínaný sektor.

Niektorí z vás však majú v istých otázkach úplne rozdielne záujmy, napríklad Asociácia nemocníc Slovenska a Asociácia súkromných lekárov SR, ktoré aktuálne vo veci rozdelenia peňazí v sektore de facto stoja proti sebe. Nebijú sa niekedy záujmy jednotlivých členov?

Snažíme sa pracovať na tom, čo nás spája. Veci, ktoré nás rozdeľujú, si vydiskutujeme vnútri a komunikujeme to, čo nás spája. Čo sa týka záujmov ambulantných poskytovateľov, asi málokto tuší, že Asociácia nemocníc Slovenska je aj jeden z najväčších poskytovateľov ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Máme vyše dvetisíc plnohodnotných ambulancií, dodnes má veľa nemocníc v názve aj slovo poliklinika, čo sú poliklinické časti. Takže rovnako nám záleží na rozvíjaní segmentu ambulantnej starostlivosti.

Čo vás spája? Aký je najväčší problém naprieč všetkými zväzmi, ktoré zastupujete?

Peniaze a predvídateľnosť. Napríklad vyhláška, ktorá rozdeľuje peniaze jednotlivým segmentom v sektore na rok 2024, bola vydaná koncom marca. A my stále nemáme zmluvy s poisťovňami. Pritom rozpočet musíme začať plánovať skôr aj vzhľadom na valorizáciu miezd zo zákona, väčšinou ho začíname plánovať pol roka dopredu. Potom to ide na ministerstvo financií, ministerstvo zdravotníctva, potom Hospodárskej a sociálnej rade SR, kde máme takisto zastúpenie. A keď niekto povie, že nevadí, že vyhláška vyjde neskôr ako 15. januára, veď aj vlani ju zverejnili neskôr, s tým nemôžeme súhlasiť. Nemali by sme hrať hru vadí-nevadí. Má to byť o pravidlách. Ak má byť 15. januára, urobím všetko pre to, aby to tak bolo.

Vyhláška napokon vyšla až koncom marca.

Ale ešte stále nevieme, či podiel, ktorý potrebujeme, dostaneme. A to sa týka každého, aj ambulancií. Čiže v priebehu roka riešime niečo, čo už má byť dávno jasné. Keby sa povedalo, čo reálne môžeme očakávať, a 15. januára by vyšla vyhláška, môžeme sa venovať koncepčným veciam. Ale keďže to tak nie je, zmluvy budeme mať len do polovice roka a potom uvidíme, čo bude ďalej. Či bude nejaké dofinancovanie. Nemáme to vo vlastných rukách. Keby toto odpadlo či v rámci ambulancií dopravnej zdravotnej služby, alebo ústavnej zdravotnej starostlivosti, dýchalo by sa nám oveľa ľahšie a možno by sme mohli venovať systémovým zmenám.