Komu holandský premiér ďakuje za znovuzvolenie

Prvý z týchto zaťažkávacích testov odolnosti prebehol v polovici marca v krajine tulipánov a politické špičky Európskej únie v Bruseli si vydýchli.

Wildersova „neholandská krv“

„Holandský národ hlasoval jasne za hodnoty, na ktorých Európa stojí: slobodné a tolerantné spoločnosti v prosperujúcej Európe. Výsledok volieb je inšpiráciou pre mnohých,“ konštatoval predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker s úľavou na sociálnej sieti. „Hodnoty otvorenosti, rešpektu k druhým a viera v budúcnosť Európy sú jedinou skutočnou odpoveďou na nacionalistické impulzy a izolacionizmus, ktoré v súčasnosti otriasajú svetom,“ uviedol žiariaci francúzsky prezident Francois Hollande v reakcii na výsledky holandských volieb.

Triezvejšie posudzoval umiestnenie svojej strany premiér Mark Rutte. Jeho liberálne orientovaná Ľudová strana za slobodu a demokraciu (VVD) ostala najsilnejším politickým subjektom. Neoslnila, no získala dosť hlasov, aby mohla utvoriť koaličnú vládu bez nutnosti vstupovať do koalície s euroskeptickou a islamofóbnou Stranou za slobodu (PVV). Euroskeptické a protimigračné sú v určitých ohľadoch i niektoré iné z trinástich strán, ktoré sa dostali do 150-člennej Snemovne reprezentantov (Tweede Kamer der Staten-Generaal). Žiadnu však nevedie natoľko skúsený a obávaný populista, akým je zakladateľ a vodca PVV Geert Wilders.

Geert Wilders: „Boli sme treťou stranou v Holandsku. Teraz sme druhou stranou v Holandsku. A nabudúce budeme prví.“ Zdroj: Profimedia.cz

Pred masovou migráciou a islamizáciou Holandského kráľovstva varuje už vyše desať rokov. Pomerne nedávno vyostril aj požiadavky za všeľudové hlasovanie o zotrvaní Holandského kráľovstva v Európskej únii. Jeho politické postoje v iných oblastiach sa výraznejšie nelíšia od programových téz konkurentov z víťaznej Ľudovej strany za slobodu a demokraciu. Práve v nej začínal pred necelými dvoma desaťročiami svoju politickú dráhu – a to vo vplyvnom postavení asistenta a chránenca bývalého partajného predsedu Fritsa Bolkesteina. Špecializoval sa na medzinárodné vzťahy, precestoval svet, písal prejavy, rečnil a nebál sa konfrontácií s názorovými protivníkmi. Holandsko bolo v tom období výkladnou skriňou blahobytnej, otvorenej a tolerantnej západoeurópskej krajiny.

G. Wilders pôsobil svojimi xenofóbnymi výrokmi na tolerantných Holanďanov ako výstredný liberál, ktorý si to vari aj mohol dovoliť, keďže v ňom koluje zmiešaná krv. Prezrádzajú to i črty jeho tváre zdedené po rasovo zmiešanej matke, ktorá sa narodila v niekdajšej koloniálnej Indonézii, najľudnatejšej moslimskej krajine na svete. Hoci v Holandsku dnes žije početná komunita prisťahovalcov z indonézskeho súostrovia, neprejavuje Wilders voči nej takú averziu ako voči Severoafričanom a obzvlášť voči Maročanom. Tí tvoria spolu s Turkami najpočetnejšiu národnostnú menšinu sedemnásťmiliónovej západoeurópskej monarchie. Stúpenci Wildersovej PVV vyčítajú Maročanom – a nielen im – neochotu prispôsobovať sa hostiteľskej krajine, zvýšené páchanie trestnej činnosti a zneužívanie vymožeností sociálneho štátu.

Prečo je neprijateľný

Takéto paušalizovanie imponuje jeho skalným stúpencom, no naráža na odmietanie či odpor bežných Holanďanov. Dokým ho široká domáca verejnosť vnímala ako neokrôchaného liberála, bola Rutteho Ľudová strana za slobodu a demokraciu ochotná s ním uzatvárať politické dohody. Stalo sa tak po voľbách 2010, keď sa G. Wilders zaviazal tolerovať menšinovú vládnu koalíciu vedenú M. Ruttem. PVV mala vtedy 24 poslancov a jej šéf ešte nepodnecoval na prehodnocovanie členstva svojej vlasti v EÚ. Rutte platil Wildersovi za tichú podporu menšinovej vlády záväzkom nerozširovať počty mimoeurópskych prisťahovalcov a nerozširovať rozsah kultúrnej autonómie moslimov v rámci multikultúrnej holandskej spoločnosti.

G. Wilders by si želal ako vodca druhej najsilnejšej strany po tohtoročných voľbách podobnú dohodu s M. Ruttem, no časy sa od roku 2010 zmenili.

Integračný proces v Európskej únii výrazne pokročil pod tlakom svetovej finančnej krízy 2008/2009 nasledovanej existenčnou krízou eurozóny. Tá urýchlila centralizáciu finančnej a menovej politiky. Návrat späť by bol možný len v rámci viacrýchlostnej únie. Členské krajiny po obnovení studenej vojny s Ruskom postupne prechádzajú na spoločný prístup k vojenským a bezpečnostným otázkam. Manévrovací priestor pre národné štáty sa zužuje vzhľadom na vedenie hospodárskej a psychologickej vojny s Ruskom. Nesolidárne a individualistické správanie jednotlivých členov EÚ býva čoraz zriedkavejšie, a keď sa vyskytne, naráža na nevôľu bruselskej centrály i mnohých členských krajín. Príkladom sú trenice s maďarským premiérom Viktorom Orbánom.

To po prvé. A po druhé –