Vývoj okolo medzinárodnej protifalšovateľskej dohody ACTA možno vidieť v lokálnom a globálnom aspekte. Ten lokálny je, že ACTA sa postarala o to, aby web nebol len médiom predvolebnej kampane, ale aj jeho obsahom. Prebudený záujem politikov (nielen slovenských) o ochranu práv občanov v digitálnom prostredí treba dať do kontextu. Po prvé, súhlas na to, aby sa Európska únia pripojila k protifalšovateľskej dohode, dala nie práve najrelevantnejšia Rada ministrov poľnohospodárstva a rybolovu. Čerešničkou je, že sa tak stalo na rokovaní, kde sa (odborníci odpustia zjednodušenie) z 99 % preberali kvóty na makrely. Okrem toho, za každej vlády sa objavujú návrhy, ktoré nesú podobný potenciál kolaterálnych škôd ako ACTA. Napríklad rezort vnútra sa za Roberta Kaliňáka aj za Daniela Lipšica snažil dosiahnuť, aby sa polícia mohla k dátam z telefónnej a internetovej prevádzky dostať bez súhlasu súdu. Z globálneho hľadiska je na vývoji okolo ACTA pozoruhodné, že vládnych úradníkov a vlastníkov copyrightov stále baví za ochranu autorských práv bojovať spôsobom, ktorý nemá šancu na úspech. Je pravdepodobné, že nedávnym zatvorením Megauploadu, na ktorom sa zdieľal nelegálne šírený obsah, sa len vytvorí „trhový“ priestor pre konkurenciu. Trebárs v krajinách, kam nedočiahne FBI. Na druhej strane, viac ako desať miliárd platených downloadov za osem rokov existencie applovského iTunes Storu svedčí o tom, že ľudia za digitálny tovar platiť vedia. Vinou zastaraného systému autorských práv však všetci takú možnosť nemajú. Možno sú to najmä veľké vydavateľstvá, kto by sa mal prebudiť.