Koalícia škodí republike. Reputácia krajiny ju až tak netrápi

Celkom iná kríza

Koaličný konflikt, ktorý prepukol minulý týždeň v pondelok, sa nezačal sporom, nepokračoval jeho radikalizáciou a nevyvrcholil krízou. On sa totiž krízou začal, lebo predseda Slovenskej národnej strany (SNS) Andrej Danko svojim partnerom oznámil: „Týmto vypovedám koaličnú zmluvu podpísanú 1. septembra 2016 medzi stranami Smer-SD, SNS a Most-Híd.“

V tej chvíli vôbec nebolo známe, čo je dôvodom takého radikálneho kroku, a ani nasledujúce dni v tom jasno neurobili. Čo novinár Peter Schutz komentoval slovami, že v takzvanej kríze „sa hľadá obsah“. A položil si otázku, či je možné brať vážne krízu, „po ktorej obsahu treba pátrať“.

Skutočnosť, že „obsah“ terajšej krízy nebol pomenovaný ani známy, naznačuje aj druhý podstatný rozdiel, ktorý ju odlišuje od všetkých predchádzajúcich. V nich sa spor týkal niečoho, čo malo priamy vplyv na život občanov a bolo vecou verejného záujmu.

V marci 1994, keď vypukol konflikt, po ktorom padla druhá vláda Vladimíra Mečiara, sa spor viedol o charakter a podobu vládnutia. V roku 2006 sa koalícia rozpadla na spore o Vatikánsku zmluvu, teda na tom, či sloboda svedomia má byť garantovaná medzinárodnou zmluvou s katolíckou cirkvou, alebo má byť založená na ústave a zákonoch tejto republiky. V roku 2011 padla vláda Ivety Radičovej po nezvládnutom konflikte o euroval – padla pre spor, či sa Slovensko má zapojiť do spoločnej európskej akcie na záchranu eura. Vo všetkých týchto a viacerých ďalších prípadoch išlo o spor meritórny a hodnotový.

O spor, ktorý bol dôležitý pre istú časť verejnosti a ktorého riešenie ovplyvnilo podobu vládnutia, charakter štátu či smerovanie republiky.

Koaličná kríza nie je dôsledkom sporu o vec verejného záujmu, ale iba vnútrokoaličnou roztržkou: záležitosťou, ktorá svojím obsahom a dosahom neprekračuje hranice vládnej koalície. Ide v nej iba o to, ako si dve vládne strany – SNS a Smer-SD – pred verejnosťou prerozdelia zodpovednosť a vinu za obrovský škandál, ku ktorému došlo v rezorte školstva.

Ani jedna z dvoch vládnych strán nepresadzuje verejný záujem, ale snaží sa, aby politické náklady spojené so škandálom prehodila v čo najväčšej miere na koaličného partnera. Dôkazy pre takéto zovšeobecnenie poskytuje rekapitulácia toho, čo sa v posledných dňoch vo vládnej koalícii odohralo.

Do deja vstúpil Brusel

V druhej polovici júla slovenské periodiká zverejnili množstvo článkov, ktoré jednoznačne potvrdzovali, že zistenia, ktoré rektori slovenských vysokých škôl opísali v liste ministrovi školstva Petrovi Plavčanovi, sú založené na faktoch.

Zdroje z eurofondov na vedu a výskum sa rozdelili zjavne neobhájiteľným spôsobom. Preto bolo nepochopiteľné, že predsedovia vládnych strán na koaličnej rade, ktorá sa konala 3. augusta, predstierali, že ak došlo k nejakým pochybeniam, tak sú čisto individuálneho charakteru (Robert Fico) a sú dôsledkom toho, že vysoké školy a Slovenská akadémia vied neboli schopné obstáť v súťaži s dravými súkromnými firmami (A. Danko). Príznačné pre Most-Híd je, že predseda Béla Bugár sa k tejto téme veľmi nevyjadroval, lebo jemu išlo iba o dobudovanie cesty R2. Všetko ostatné mohlo byť doslova ukradnuté.

Koaličná kríza nie je dôsledkom sporu o vec verejného záujmu

Lenže v čase, keď koaličná trojica popierala, že v rezorte školstva vznikla kauza na úrovni nástenkového tendra, vstúpila do deja Európska komisia. Nezostala iba pri tichej diplomacii, ale obsah jej listu sa stal verejne známy. Žiadala v ňom, aby slovenské orgány preverili, či metodika a výberové kritériá, podľa ktorých sa rozdeľovali zdroje z eurofondov na vedu a výskum, „boli aplikované transparentným a nediskriminačným spôsobom“. Ak koaličná trojka ignorovala zistenia, k akým pochybným firmám a spoločnostiam sa zdroje dostali, komisia chcela vedieť, či ich úspešnosť nie je založená na netransparentnosti a diskriminačnom postupe.

Andrej Danko sa zaťal na niekoľko dní. Zdroj: Maňo Štrauch

Komisia ďalej žiadala, aby sa preverilo, „či hodnotitelia mali dostatočné skúsenosti a vedomosti na posúdenie projektov“. Lebo informácií, že hodnotitelia posudzovali projekty, na aké nemali kompetenciu, je viac než dosť. A napokon komisia žiadala, aby sa preverilo, či „vybrané projekty splnili výberové kritériá najmä z pohľadu preukázania dostatočných skúseností žiadateľov v oblasti výskumu a inovácií a ich finančnej stability“. Lebo aj komisia vie, že v súťaži uspeli spoločnosti, ktoré iba pred niekoľkými mesiacmi zaradili výskum a vývoj do predmetu svojej činnosti. A tiež spoločnosti, ktoré zamestnávajú dvoch ľudí, alebo také, čo sídlia v polorozpadnutej fabrike na výrobu kobercov.

Potom komisia oznámila, že eurofondy Slovensku nepreplatí, kým kontrola, ktorú žiada, nebude ukončená a kým nebudú „prijaté primerané nápravné opatrenia“. Korunu všetkému nasadila vyhlásením, že s prípadom sa obrátila na vyšetrovateľov Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF). Postoj Bruselu všetko zmenil, lebo škandál už nie je iba slovenská záležitosť. A nedá sa „riešiť“ ako obvykle, teda tak, že kto má väčšinu, má aj pravdu.

Na koho škandál padne

R. Fico ako trojnásobný premiér vie, že