Keď protestujú umelci

Aktuálna téma protestov má vo svete umenia za sebou dlhú a úspešnú tradíciu. Konvenčná estetika ide v týchto prípadoch zvyčajne bokom. Tu sú tri príklady.

1. Proti vôli

Vystavovať na benátskom bienále je vo svete umenia stále vnímané ako pocta. V minulom roku sa jej dostalo slovensko-rumunskej umeleckej dvojici Aneta Mona Chisa a Lucia Tkáčová. Pre rumunský pavilón pripravili výstavu Performing History (spolu s rumunským umelcom Ianom Grigorescom). Hlavnou myšlienkou malo byť prehodnotenie minulosti. Príznačne sa to skončilo rozvratom. Zúčastnený autor a autorky sa nestotožnili s kurátorskou koncepciou ani s jej výslednou podobou, ktorú považovali za príliš ustráchanú a konvenčnú. V noci pred otvorením do nej preto zasiahli červeným sprejom. Proti vôli kurátorov a bez ich vedomia. Tento akt odporu neskôr komentovali slovami: „Posprejovanie pavilónu bolo naším pokusom o potvrdenie zvrchovanej slobody umelca.“

2. Dilema

Pod týmto názvom sa nedávno skončila výstava slovenskej umelkyne Ilony Németh v prestížnom budapeštianskom Ernst múzeu. Pôvodný zámer pripraviť feministickú výstavu na motívy rodinnej histórie významnej maďarskej filozofky Ágnes Heller sa pod tlakom okolností zmenil na silné gesto odporu voči všadeprítomnej politizácii verejného života. Priestor galérie ostal totiž úplne prázdny. O dôvodoch tohto kroku sa diváci mohli dozvedieť z rozhovorov umelkyne s Endre Koronczim, ktorých záznam umelkyňa nainštalovala vo foyer galérie. O čo išlo? Ágnes Heller sa v roku 2011 stala cez tzv. „kauzu filozofov“ terčom útokov maďarskej vlády. Súčasne sa hlas prominentnej intelektuálky postupne stal v maďarských intelektuálnych kruhoch symbolom kritiky Orbánovho režimu. Pôvodný zámer výstavy tak pod tlakom politických okolností prišiel o nevinnosť. Ilona Németh vyriešila svoju dilemu tichým, ale zato jasne zrozumiteľným aktom.

3. Nesplnené nároky

V roku 2005 mal slávny francúzsky režisér J. L. Godard 75 rokov. Parížske múzeum Centre Pompidou využilo túto príležitosť a usporiadalo L. Godardovi celoživotnú retrospektívu Cesta utópiou 1946 – 2006. Spojenie svetovo prestížnej inštitúcie s prominentným umelcom aj v tomto prípade prinieslo vo výsledku rozvrat. Obrovské faux paux bolo už dvojtýždňové meškanie otvorenia výstavy. Po ňom návštevníkov pri vstupe vítal oznam, na ktorom inštitúcia vysvetľovala zrušenie výstavy pôvodne pripravovanej pod názvom Francúzska koláž. Dôvodom mali byť „umelecké ťažkosti“ a tiež neprimerané „finančné a produkčné nároky“, čo neskôr L. Godard vlastnou rukou preškrtol a na oznam prilepil fotografiu s modelom pôvodnej výstavy. Dal tým jasne najavo svoj nesúhlas s oficiálnou verziou a ponúkol vlastné vysvetlenie, ktoré mnohým umožnilo nahliadnuť do zákulisia vzťahov medzi umelcom, inštitúciou a kurátormi, ktoré zvyčajne ostáva návštevníkom dobre ukryté.

Umelecká obec protestovala a protestuje. Málokto si spomenie na spory medzi tromi umeleckými združeniami – Slovenskou výtvarnou úniou (SVÚ), Umeleckou besedou Slovenska a Spolkom výtvarníkov Slovenska z polovice 90. rokov, predmetom ktorých bola budova Umeleckej besedy v Bratislave. Napokon ostala v majetku SVÚ. Aj vďaka tomu môže jej predseda Pavol Kráľ v súčasnosti aktívne vystupovať v podobnom spore „o budovu“– tentoraz súkromnej galérie Danubiana.

Ministerstvo kultúry ohlásilo pred Vianocami vznik Kunsthalle Danubiana, pričom na tento účel vyhradilo 7 mil. eur. Nasledovali predvianočné protesty výtvarnej obce sprevádzané darčekmi pre ministra spolu so žiadosťou o jeho odstúpenie. Po sérii ďalších rokovaní dospeli aktéri sporu k dohode, že Danubiana nebude Kunsthalle, ale Slovenským centrom vizuálnych umení a minister predložil ideový návrh na vytvorenie Kunsthalle v Dome umenia v centre Bratislavy. Pôvodne ostrý, prevažne generačný konflikt sa vnútri umeleckej obce postupne obrúsil prostredníctvom množstva vyhlásení, žiadostí a stanovísk rôznych zúčastnených strán. Žiadosť o prešetrenie celého projektu dostala na stôl aj premiérka Iveta Radičová. Čo na to minister kultúry? „Danubianu zriadim či chcete, či nechcete. Pretože by mi to kultúrna obec neodpustila.“