Na úvod základné fakty. O cenách tepla rozhoduje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Scvrkávajúce sa príjmy z dividend štátnych teplární je smiešne porovnávať so sumami, čo by prišli z predaja firiem. Štátny rozpočet potrebuje každé euro na znižovanie schodku a firmy zasa na investície. Ak sa nebude zabúdať ani na to, že teplárne pôsobia na liberalizovanom trhu a sú nahraditeľné konkurenciou, potom neostáva nič iné než konštatovať, že nechať ich štátu je nezmysel.
Videné takouto optikou je iné rozhodnutie ako privatizácia teplární len snaha politikov dostať pod kontrolu peniaze, ktoré sa točia okolo štátnych firiem. Dosadiť do nich manažérov, čo budú šéfovať pyramíde, ktorej sloganom je: Robme tak, aby našim dobre bolo. Jeho prenášanie do praxe potom vyzerá zhruba nasledovne: Svoje si vezme manažér, ten, kto ho dosadí, strana, kamaráti a aj obchodní partneri – ak sa osvedčia.
Časy sa však menia a sú iné než pred piatimi rokmi. Podstatne menej peňazí bude mať štát, teplárne aj ich zákazníci. A tak priestor na rozšafnosti podobného druhu, aké sa tešili obľube počas rokov vládnutia Roberta Fica, je čoraz užší. Treba dúfať, že po voľbách vzíde garnitúra, ktorá dvakrát zastavenú privatizáciu dotiahne do konca. Buď vďaka tomu, že na to bude mať mandát od voličov. Alebo sa bude môcť vyhovárať na partnera, s ktorým sa ujala moci.
