Keď finančník tlmočí podnikateľom, ako pomáhať bezbranným

Pred rokmi založil Nadáciu Provida, prostredníctvom ktorej chce spájať to najlepšie z princípov filantropie s overenými metódami z biznisu. Sociálnoinovačným projektom sa venuje trinásty rok. Pre TREND porozprával, aká bola jeho cesta k filantropii a aké skúsenosti z podnikania pri nej využil.

Počas stredoškolských čias ste študovali v zahraničí, čo v tom čase nebolo až také bežné. Viedli vás k tomu rodičia alebo vlastné ambície?

Z rodiny čerpáme hodnoty a návyky a tam som aj ja mal to najväčšie šťastie, že som mal rodičov, ktorí mi boli príkladom. Mama je lekárka, otec inžinier a obaja nás so sestrou viedli k vzdelaniu, čestnosti a svedomitosti. Vďaka nim som sa mohol rozvíjať, práve vďaka nim som sa aj dostal do zahraničia.

Ste ten typ človeka, ktorý mal od začiatku nakreslenú budúcnosť a išiel za ňou?

Ani nie. Najskôr som si myslel, že zo mňa bude Michael Jordan, potom že budem umelec. Nakoniec mi však dali základy pre ďalšie smerovanie výmenné študijné pobyty, ktoré som počas strednej školy absolvoval v Anglicku a v Oklahome. Keď som sa odtiaľ vrátil, rozhodol som sa ísť na právo. Bolo mi clivo za Slovenskom, preto som sa prihlásil na Univerzitu Komenského v Bratislave. Dlho mi to nevydržalo, po dvoch rokoch som sa zase prihlásil na zahraničné študijné pobyty a išiel na univerzitu v Segedíne, v Holandsku a nakoniec som vďaka stredoeurópskemu štipendiu rok študoval aj na Harvarde.

Vyhadzov ako štart

Čím sa v tom čase líšilo vzdelávanie na Slovensku od vzdelávania v zahraničí?

Asi pomerom memorovania a učenia, ako rozmýšľať. Viem, že dnes už je aj u nás prax lepšie prepojená so štúdiom, hoci je to ešte stále ďaleko od anglosaského systému. Ja som mal šťastie, že na právnickej fakulte v Bratislave som sa mohol nielen naučiť veľa zákonov, ale mať aj predmety ako rímske právo, kde sme boli nútení so spolužiakmi riešiť konkrétne právne problémy a tak rozvíjať kritické myslenie.

Na druhej strane oceána na Harvard Law School som však mal skúšku, ktorá trvala osem hodín, počas ktorých som mohol mať otvorené v knižnici všetky knihy a musel som napísať rozhodnutie v obchodnom spore z oblasti duševného vlastníctva patentu. Dalo mi to poriadne zabrať.

Právo je umenie dobra a spravodlivosti. V sociálnej oblasti je to veľmi podobné a pre mnoho rozhodnutí treba veľa kritického rozmýšľania, ale aj veľa citu. Som veľmi rád, že sa mi vďaka rodine a školám podarilo oboje rozvíjať.

Medzinárodnému právu, ktoré ste vyštudovali, ste sa nakoniec nikdy nevenovali. Prečo?

Keď som videl tie štósy papiera v kanceláriách právnikov na Wall Street, u ktorých som bol na pohovoroch, čoraz viac mi dochádzalo, že toto nie je pre mňa. Že by ma nebavilo hodiny pripravovať pre klienta zmluvy, ale že ma baví skôr tvoriť. Potom sa mi v reklamnej agentúre rozplynul sen byť kreatívcom a na stáži v OSN zase sen o tom, že budem diplomatom.

Koľko ste mali v tom čase rokov?

Mal som 25 rokov a ocitol som sa na križovatke. Všetky úspory som minul na stáž, nemal som peniaze ani prácu a v životopise som mal napísané Harvard. Bolo to ťažké obdobie, ale vedel som, že si len musím počkať. Keď si odo mňa dnes mladí pýtajú radu, hovorím im,