Štát zasa raz skúsil hodiť úlohu postarať sa o bezpečnosť a ochranu občanov na podnikateľov. Predpísal developerom stavať kryty, ničím však na ne neprispieva. O deravej legislatíve a únikových cestách silných hráčov svedčí aj fakt, že plynotesné kryty nemajú ani najväčšie stavby, ktoré sa práve dokončujú, ako je Aupark v Košiciach, Centrál alebo 3nity v Bratislave. Nehovoriac o hotových. Ak sa aj kryt podarí presadiť, pri typickej symbolickej kolaudácii ešte nie je zďaleka isté, že naprojektované parametre sa naozaj premietnu do reality. Všetko je však legálne, všetko s pečiatkou. Nezmyselné predpisy štátu živia korupciu, špekulanti si dokážu vybaviť výnimku. V zahraničí sa štátne stratégie už dlho zameriavajú skôr na evakuáciu a roztrúsenie obyvateľov po okolí. Slovensko stále namiesto vážnej práce na analýze rizík a ich modernom riešení lipne na byrokratických a málo zmysluplných riešeniach. Navyše tam, kde skromné firmy núti míňať stotisíce eur, sám pri výstavbe štadióna alebo terminálu na inde nutný kryt akosi pozabudne.