Európska únia „prežila“ďalší samit. Hoci prieťahy a dohadovanie sú v bloku, obzvlášť v prípadoch, keď ide o platenie či rozdeľovanie peňazí úplne bežné aj pochopiteľné, napriek tomu táto vrcholová schôdzka svojím spôsobom vybočuje z radu. Trochu bizarný bol prinajmenšom jej priebeh.
Cieľ bol zdanlivo jednoduchý. Po tom, čo sa v novembri rokovanie o novej finančnej perspektíve, teda dlhodobom rozpočte únie na roky 2014 až 2020 a rozdelení prostriedkov medzi jednotlivé krajiny a únijné programy skončilo bez výsledku, šlo tentoraz o to nájsť takú dohodu, ktorú by každá krajina mohla vykladať svojím spôsobom ako úspech. To sa nakoniec podarilo. Každý si našiel nejaký ten cukrík či už v podobe prihodených peňazí na tú či onú kapitolu, projekt, alebo naopak v úspore v inej oblasti, aby mohol pred novinárov predstúpiť a hlásať, ako ukrutne bránil národné záujmy.
Aj pre tento prístup pripomínajúci miestami trh s koňmi však všeobecne príliš dôvodov na jasot nad výsledkom nie je. Ešte nedávno panovala vízia, že nová finančná perspektíva bude štartovacím impulzom rastu a najmä nástrojom na zlepšenie konkurencieschopnosti Európy. To by však vyžadovalo výrazné reformy a zmenu prístupu, ktorá sa nekoná, alebo len sčasti.
Rozpočet bude iný, to áno, ale spôsob jeho logického poskladania zásadnou zmenou paradigmy neprešiel. Keď bolo treba škrtať, lídri neváhali siahať do oblastí, ako sú infraštruktúrne projekty na prepájanie kontinentu alebo veda a výskum. Tam to bolelo v danej chvíli najmenej, lebo výsledky tu prídu až o dlhý čas. Naopak, veci typu spoločná poľnohospodárska politika a jej priame platby, pri ktorých je nájsť odpoveď na to, v čom prispievajú k modernizácii Európy a najmä zvýšeniu jej konkurencieschopnosti, pre niekoho naozaj ťažké, radikálnej premene odolali.
Sedemročný rozpočet do konca tohto desaťročia sa nakoniec na výdavkovej strane bude blížiť k 960 miliardám eur v záväzkoch, čo predstavuje vôbec po prvý raz pokles. Žijeme v období krízy a škrtov, čo sa musí odzrkadliť aj na európskej pokladnici, zdôrazňovali zástancovia úspor na čele s Britániou či Nemeckom. Napospol išlo o čistých platcov, teda krajiny platiace do rozpočtu viac, než z neho nakoniec dostávajú najrôznejšou formou späť. Keď sa však škrtá, tak sa musí určiť, kde sa peniaze vezmú. No a tým, ktorých sa to malo týkať, teda okrem iného aj chudobnejších krajín čerpajúcich miliardy eur z tzv. kohéznej politiky určenej na podporu menej rozvinutých regiónov, sa to nepáčilo. Hrozby vetom padali z rôznych strán.
Svoje o samite napovie nakoniec to, ako sa všetko dohodovalo. V novembri sa lídri nedohodli. Predseda Európskej rady Herman Van Rompuy, ktorý samitom šéfuje, tak mal viac než dva mesiace na prípravu a pomoc s ladením postojov jednotlivých strán. Rovnako premiéri či prezidenti mohli navzájom konzultovať. Možno to aj robili, ale keď sa mal minulý týždeň vo štvrtok okolo tretej popoludní samit začať, nestalo sa tak. Keď sa po mnohých hodinách odkladov začal, stále nebol na stole očakávaný nový návrh H. Van Rompuya o podobe finančnej perspektívy. Ten prišiel až o niekoľko ďalších hodín. Zhrnuté a podčiarknuté, rokovalo sa prakticky nonstop viac než 24 hodín.
Možno išlo z Van Rompuyovej strany o taktiku partnerov nočným maratónom vyčerpať, aby boli povoľnejší k ústupkom. Z rôznych delegácií, hoci pod podmienkou anonymity, však zaznievajú otázniky nad niektorými prezidentovými krokmi či tým, prečo vždy plánuje začiatok samitu až na popoludnie, keď je jasné, že sa takpovediac „pôjde“ do hlbokej noci.
Nech už sa história na tento samit a novú finančnú perspektívu bude raz dívať akokoľvek, boj to bol ukrutný. Kto z neho však vyšiel ako víťaz a kto ako porazený, sa iba ukáže. Tí, čo teraz slávia zdanlivý úspech, budú možno neskôr ľutovať, a naopak. Aj keď preceňovať na druhej strane finančnú perspektívu a jej dosahy tiež nie je na mieste. Predsa len ide asi len o jedno percento HDP únie, na čo s obľubou upozorňujú ekonómi. To jednotlivé štátne rozpočty sú v tomto smere výrazne vyššie, keď dosahujú aj tridsať percent či v niektorých prípadoch polovicu ročného HDP krajiny.
Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.
Komentár vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 6/2013.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
