Na Vukovar v lete 1991, kde všetkých chorvátskych obrancov, s ktorými som tam vtedy bol, po páde tohto slavónskeho mesta Srbi povraždili. Aj po mne a mojom kolegovi fotografovi strieľali, ale odniesol si to len nárazník Favorita.
V Sarajeve bolo ešte horšie. Srbi boli zakopaní v kopcoch okolo obliehaného mesta a my tam dole sme boli terče pre zábavu. Bol som tam vtedy s ľuďmi z Českej televízie a tak trochu som im robil vodiča. Znamenalo to dvakrát denne prejsť trasou medzi mestom a budovou sarajevskej televízie, odkiaľ sa televízne reportáže posielali do Prahy. Trasou, ktorej sa hovorilo „aleja ostreľovačov“. Nasadili sme si prilby, nepriestrelné vesty, vypli svetlá a šerom na pokraji tmy išli na plný plyn. Párkrát nás Srbi skúsili dostať, ale nedostali. Mali ľahšie terče. Ako krásnu sedemnásťročnú sarajevskú dievčinu, ktorú trafil srbský ostreľovač, keď išla zo školy. Mala šťastie, prežila. Ale jednu z jej krásnych nôh jej doktori museli amputovať vysoko nad kolenom.
Naposledy na mňa Srbi mierili v Kosove. Vojna už bola prehratá, bombardovanie vojsk NATO donútilo Srbsko a Čiernu Horu kapitulovať, ale nápad Václava Havla ísť na návštevu Kosova bol odvážny. Mimochodom, V. Havel bol v júni 1999 prvou hlavou štátu, ktorá oslobodené Kosovo, kam sa mohli vrátiť státisíce utečených Kosovčanov, navštívila. Vrtuľník mal naštartované motory, okolo pristávacej plochy boli desiatky elitných vojakov nemeckej armády s odistenými pištoľami. V. Havel aj my všetci sme čakali na redaktora Českej televízie, až dotočí reportáž. „Musíte ihneď odletieť, Srbi sú tu a majú vás na muške,“ začul som vzrušenú konverzáciu medzi dvoma nemeckými dôstojníkmi. Tentoraz však výstrel nepadol.
Je to už dvadsať rokov. Áno, dnešní Srbi sú aj moji priatelia a chcem ich mať v Európskej únii. Napriek tomu, že sa ma kedysi párkrát pokúsili zabiť.
