Rozpory medzi ministerstvom hospodárstva a ministerstvom financií boli dlhodobé a zásadné, konštatuje v rozhovore Karol Galek pri svojom odchode z postu štátneho tajomníka ministra hospodárstva. Okrem toho hodnotí viac ako dva roky v úrade a agendu, ktorú nový minister musí riešiť.

Hovorí sa, že to trvá možno rok, kým nový minister spozná procesy a začne prichádzať s realizáciami. Je to tak?

Vnímam to podobne. Keď sme prichádzali na ministerstvo, našli sme tam prázdne šuplíky. Minister Žiga nám odovzdal kľúče a povedal – robte, ako viete. Ostalo tam zopár kostlivcov, s ktorými sme si museli poradiť. No súčasne sa na nás vyvalilo niekoľko nových problémov, s ktorými nikto ani len v najhoršom sne nepočítal.

Ako ste odovzdávali ministerstvo vy?

Keď prišiel na ministerstvo Karel Hirman, ostal som ešte mesiac, aby som odovzdal agendu, vysvetlili sme mu, kto na čom pracuje. Dnes sme v energetickej kríze, ktorá je hlavne v rukách ministerstva hospodárstva. To si s tým musí poradiť, no neporadí si samo.

Skutočne, v energetickej kríze ten najväčší problém nie je ani tak ministerstvo hospodárstva ako ministerstvo financií, ktoré bude musieť začať dotovať krízu omnoho viac, ako by chcelo.

Žiaľ, tam, kde to vždy nejako zahaprovalo, bol to jeden konkrétny človek – Igor Matovič. Pretože ministerstvo hospodárstva vie robiť veľa v boji s energetickou krízou, ale svoje možnosti sme vyčerpali. Dávali sme návrhy aj na kompenzačné mechanizmy, aby sme financie mohli využiť aj zo štátneho rozpočtu alebo z iných verejných zdrojov, ako bol napríklad envirofond. A vždy to stroskotalo práve na I. Matovičovi.

V čom spočíval problém s I. Matovičom?

Boli to mnohé jeho rozhodnutia, ktoré neboli s nikým konzultované a boli viac ako kontroverzné. Či už to bol rodinný balíček, nákupy vakcíny Sputnik, či rôzne opatrenia v rámci covidu, s ktorými sa jednoducho nedalo súhlasiť, lebo ruinovali našu ekonomiku. Požiadali sme Eduarda Hegera, aby hráča vymenil, apelovali sme aj na samotného hráča. Žiaľ, nestalo sa to a v tomto tíme sme už naozaj nevedeli ďalej fungovať.

Prečo Slovensko zaostáva za Českom v prijatých opatreniach?

Paradoxne, v Českej republike politici dávajú Slovensko za príklad. Oni sa nami inšpirujú, lebo sme začali krízu riešiť omnoho skôr. Bolo to už podpisom memoranda so Slovenskými elektrárňami, ktoré prišlo ešte vo februári tohto roku. Takisto máme ošetrené návrhom uznesenia vo všeobecnom hospodárskom záujme, aby sa domácnostiam dramaticky nezvýšila cena plynu. To znamená, že využijeme „historický“ plyn, ktorý je na Slovensku uskladnený a na ktorý zatiaľ nebolo siahnuté. Ten sa použije na „zriedenie“ vysokých trhových cien. Ceny plynu stúpli o tisíc percent. Toto sa síce dotkne aj domácností, ale očakávame nárast ceny plynu iba zhruba o 30 percent.

Z pohľadu domácností sú tam nejaké riešenia. Ale čo z pohľadu biznisu?

Podnikatelia majú po novom omnoho väčší priestor zabezpečiť si výrobu vlastnej energie. V apríli sme v zákone o podpore obnoviteľných zdrojov uvoľnili štatút takzvaného lokálneho zdroja. To znamená, že dnes si podnikateľ môže vyrobiť toľko elektriny, koľko sám spotrebuje, napríklad prostredníctvom fotovoltiky, a čo nespotrebuje, môže kedykoľvek predať do siete. Súčasne sme na podporu takýchto zdrojov vyčlenili 110 miliónov v pláne obnovy a ďalších asi 400 miliónov do konca roka 2030 z modernizačného fondu a zjednodušili sme legislatívu v tejto oblasti.

Ale to sa stále netýka veľkých spotrebiteľov.

Pre nich sme pripravili dve schémy štátnej pomoci. Tie nadväzujú na dočasný krízový rámec, ktorý prijala Európska komisia ešte v marci tohto roka. Hovoria o podpore do dvoch miliónov eur prakticky pre všetky podniky, a do 25, respektíve 50 miliónov eur pre tie, ktoré sú energeticky náročné. Toto bolo pripravené ešte v auguste a následne to išlo na protimonopolný úrad. Ten k tomu dal pripomienky, ktoré sa zapracovali, a následne sme to poslali na ministerstvo financií, aby sa vyjadrilo, koľko prostriedkov môže na takúto schému vyčleniť.

Ale už je október. Prichádzajú kritické mesiace, čo sa týka energetickej krízy, no na stole stále nie je riešenie. Ako je to možné?

Celý problém bol v tom, že nám Európska komisia povedala – nájdite si na to prostriedky. Ministerstvo financií nám však vždy odkázalo, že nie sú. Tak sme hľadali formy napríklad v nevyčerpaných európskych fondoch alebo v novom období, kde sme chceli, aby nám umožnili čerpať aj z takéhoto balíka. Bol tu envirofond, no opäť to celé brzdil minister financií I. Matovič. Povedal – nie, nedám, pretože mi to slúži na plátanie dier v štátnom rozpočte. Snažili sme sa hľadať riešenia na problémy, no I. Matovič prichádzal s problémami na riešenia.

Je možné, že sa to zlepší pri novom ministrovi?

Som skôr skeptický, pretože, bohužiaľ, pre Matovičovo bačovanie je štátna kasa naozaj do značnej miery vybrakovaná. Uvidíme, nakoľko bude teraz minister financií zhovievavý voči novému vedeniu ministerstva hospodárstva, a hneď sa aj ukáže, či naše podozrenie, že si pre svoju nevraživosť voči Richardovi Sulíkovi bral ľudí a podnikateľov za rukojemníkov, bolo opodstatnené.

Česko je príkladom toho, že vláda zavádza aj vlastné riešenia na pomoc živnostníkom a firmám. Tvrdí, že sú to komplementárne riešenia k tomu, čo príde z Európy. Slovensko nič také nemá.

Na Slovensku máme regulované ceny. Tie znamenajú, že všetci spotrebitelia s odberom elektriny do 30 megawatthodín a v plyne do sto megawatthodín ročne majú vypočítané ceny z obdobia takzvaného indexu, keď sa nakupuje elektrina a plyn na budúci rok. V tomto roku je vďaka tomu na Slovensku pre domácnosti, ale aj živnostníkov a malých podnikateľov so spotrebou do 30 megawatthodín ročne cena elektriny 61 eur za jednu megawatthodinu. V plyne je to okolo 40 eur.

Na Slovensku máme dohodu so Slovenskými elektrárňami, v parlamente bol schválený zákon, ktorý hovorí o tom, aby sme mohli využiť napríklad aj ten „historicky“ držaný plyn. Navyše bol schválený návrh zákona o núdzovom stave.

To je značne problematický zákon.

Toto je vec, ktorou by sme narušili fungovanie vnútorného trhu, a je to najposlednejšie riešenie, ku ktorému by sme sa mali uchýliť. Dnes niektorí politici hovoria – áno, prijmeme to a vyhlásime to. Ale toto je možné vyhlásiť až úplne na konci. Niektorí to označujú za atómovú bombu. Áno, atómová bomba, ktorá by spôsobila rozpad európskeho trhu. Ja to volám inak – je to atómový kryt. Keď vonku padne atómová bomba, aby sme sa mali kam schovať.

Poďme ešte k priemyselným firmám, lebo tie nespĺňajú limity, o ktorých ste hovorili. Ceny sú šialené a mnohé podniky už teraz zatvárajú brány. Máte spočítané, koľko by to stálo, keby sme zastropovali zmysluplné ceny aj pre priemysel?

Celkovo hovoríme o sume pätnásť až dvadsať miliárd eur. Inštitút finančnej politiky vypočítal, že celoeurópske opatrenie, ktoré by prospelo Nemcom, by Slovákom prinieslo sto miliónov eur, no my potrebujeme pätnásť miliárd. Európska komisia počíta, že takýmto opatrením by sa vyzbieralo 140 miliárd, ale Slovensko by z toho nemalo prakticky nič. Preto hovorme o riešení na úrovni celej Európskej únie, keď pozbierame všetky výnosy v rámci celého reťazca, nielen od výrobcov, ale aj od obchodníkov. Ak neprijmeme riešenie, ktoré postihne aj ich, ak sa nevyzbierajú nadvýnosy na európskej úrovni a nebudú sa centrálne rozdeľovať podľa výroby a spotreby, je ťažké hovoriť o nejakej solidarite.

Zúčastnili ste sa na zasadnutí ministrov Európskej únie pre energetiku, respektíve hospodárstvo. Padol tam nejaký návrh, aby sa zrušila uhlíková daň?

Padol zo strany R. Sulíka, ktorý veľmi otvorene povedal, že ak chceme riešiť vysoké ceny energií a ich veľkou zložkou sú emisné kvóty, aspoň ich dočasne zastavme. O dve miesta od nás sedel minister životného prostredia Luxemburska, ten skoro spadol zo stoličky, keď to počul. Pritom Luxembursko je štát, ktorý doma prakticky nič nevyrába a všetko iba dováža. Nemá ani žiadny významný podiel na obnoviteľných zdrojoch, takže jemu sa ľahko kritizuje a rozpráva, lebo si môže dovoliť to všetko zaplatiť. My sme jedna z energeticky najnáročnejších krajín na svete. Sme odkázaní na lacné zdroje. A ak to predražujú emisné povolenky, tak ich aspoň na nejaký čas vypnime. Je pekné mať nakreslené zelené trajektórie, ale dnes sme v mimoriadnej situácii a tá si vyžaduje mimoriadne opatrenia.

Nehrozí, že Slovensko po celej energetickej kríze skončí deindustrializované?

Priemysel potrebujeme a chceme. Áno, sme veľmi silno industrializovaná krajina, dnes je to síce na „príťaž“, ale verím, že tieto časy raz pominú, a nanovo štartovať priemysel by bolo veľmi ťažké, preto ho potrebujeme zachovať.

Nezdá sa, že by súčasné strany akokoľvek dbali na podnikateľské prostredie. Podniky možno budú trpieť omnoho viac ako inde v Európe. Neobávate sa niečoho takéhoto?

Novým ministrom hospodárstva je K. Hirman, s ktorým sa poznám už dlhšie. Veľmi dobre si uvedomuje, že nosnou kostrou našej ekonomiky, nášho hospodárstva je priemysel. Viacero stretnutí s lídrami priemyslu sa už uskutočnilo. Na úspech však potrebuje spoluprácu všetkých ostatných rezortov. Obzvlášť ministerstva financií a ministerstva životného prostredia. 

Karol Galek
Slovenský energetik, geológ a politik, bývalý štátny tajomník Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Predtým bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky za stranu Sloboda a Solidarita. Je absolventom Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského. V rokoch 2006 až 2009 študoval odbor obnoviteľné zdroje v strednej a vo východnej Európe a na Technische Universität Wien. V roku 2009 spoluzakladal Slovenskú asociáciu fotovoltického priemyslu a OZE.