Najskôr treba povedať, že sa ňou stal po zbytočných odkladoch, lebo schválená verzia sa ničím podstatným neodlišuje od podoby, akú mala táto norma v opozičných návrhoch. To, čo vládni poslanci podporili až teraz, keď išlo o vládny návrh, mohli pokojne podporiť už aj pred dvoma rokmi, keď návrh dostal parlament na stôl prvý raz. Platný zákon sa stane účinný od začiatku roku 2015, tak si povedzme, čo môžeme od neho očakávať.
Jeho predkladateľ Robert Kaliňák poslancom povedal, že zákon považuje za „ďalšiu tehlu do priehrady“, ktorou sa vláda snaží obmedziť korupciu na Slovensku. S touto metaforou sa dá súhlasiť iba čiastočne. Nový zákon je naozaj určený na ochranu pred povodňou korupcie, ale priehrada, o ktorej hovorí pán minister, zatiaľ neexistuje.
Zdroj: Ilustrácia - Danglár
Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška
Všetci si pamätáme, s akou vervou presadzovala strana Smer-SD pred voľbami 2006 a 2010 zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Po prvom pokuse, ktorý Ústavný súd zrušil, bol druhý preukazovací zákon schválený takisto viac než ústavnou väčšinou poslancov. Hoci je účinný už takmer štyri roky, dá sa o ňom povedať len toľko, že je absolútne neúčinný. Osoby, ktorých majetok vysoko prevyšuje ich legálne príjmy, neprišli pre zákon ani o cent, nieto ešte o všetko, čo majú. Za štyri roky sa nik nedostal ani pred súd, ktorý by mohol rozhodnúť o odňatí jeho majetku.
Česká vláda, ktorá teraz predkladá vlastnú verziu zákona, si zo slovenského „vzoru“ zobrala len jedno: vďaka nemu presne vie, ako by český zákon vyzerať nemal. Slovenská norma bola naformulovaná tak nekvalifikovane, že už ani v našich pomeroch sa nedá hovoriť len o nekompetentnosti, ale priamo o úmysle. Keď to, či zákon máme alebo nemáme, vychádza narovnako, tak to nie je legislatíva, ktorá môže urobiť prietrž korupcii.
V porovnaní so zákonom o preukazovaní pôvodu majetku je ochrana oznamovateľov právne kvalifikovanejšia. Ale ako upozornili viacerí poslanci – napríklad Zsolt Simon a Miroslav Beblavý –, ak sú nefunkčné alebo nečinné také orgány ako polícia, prokuratúra a súdy, tak zákon bude mŕtvo narodeným dieťaťom. Môže nanajvýš vytvoriť len dočasný štít nad ľuďmi, ktorým na verejnom záujme záleží viac ako osobám, ktoré tento záujem reprezentujú.
Lenže ak činitelia, ktorí konajú v rozpore so záujmami spoločnosti, zostanú zo straníckych dôvodov pri moci a nie sú nikým stíhaní, tak je len otázka času, kedy a ako zatočia s „hvízdačmi“, čo sa viac starajú o veci verejné ako o seba. Zákon preto nebude tehlou v priehrade, ale kameňom hodeným do vody.
