Keď mohli Estónci pred šiestimi rokmi prvýkrát voliť cez internet, využili túto možnosť iba dve percentá ľudí. Vlani ju mali už po štvrtýkrát a elektronickú cestu k urnám si vybrala štvrtina účastníkov volieb. S podobným výsledkom minulý rok prebehli komunálne voľby v Nórsku. „Elektronické voľby sú pre nás už rovnako prirodzené ako internetové bankovníctvo, navyše sú bezpečnejšie,“ skonštatoval projektový manažér estónskych internetových volieb Tarvi Martens na vlaňajšej konferencii eVoting.
Myšlienka voliť cez internet sa pozdáva aj Slovákom. Už pred šiestimi rokmi sa v prieskume agentúry Synovate za takúto možnosť vyjadrila polovica opýtaných. A v roku 2010 sa za ňu v (napokon neplatnom) referende iniciovanom stranou SaS vyslovilo sedemdesiat percent voličov.
Odchádzajúca vládna koalícia mala zavedenie internetových volieb v programovom vyhlásení vlády, no svoje zámery už do reality premietnuť nestihla. Zásadné námietky, aspoň vo verejných vyhláseniach, nemá ani zatiaľ opozičný líder. No ak si aj budúca vláda túto myšlienku osvojí, nie je napriek všeobecnej podpore a minimálnym známkam odporu ani zďaleka isté, že Slováci budú môcť v roku 2016 voliť do parlamentu elektronicky z počítača, tabletu, mobilu či iného osobného zariadenia. Skúsenosti z iných krajín naznačujú, že zaviesť internetové voľby je zdĺhavý a rizikový projekt.
Ako overiť totožnosť
Jeho úspech nezávisí iba od vhodného technologického zabezpečenia, ktoré musí byť nevyhnutne sprevádzané legislatívnymi úpravami. Ale aj od schopnosti presvedčiť skeptikov, že e-voľby majú zmysel aj napriek istým bezpečnostným rizikám – narušenie tajnej voľby alebo manipulácie pri sčítaní hlasov –, ktoré však hrozia aj pri dnešných voľbách. Napríklad preto, aby sa do rozhodovania o veciach verejných zapojilo viac ako mizivé promile zo štvrť milióna Slovákov, ktorí žijú v zahraničí, a aby sa voľby zjednodušili pre hendikepovaných voličov. Alebo preto, aby sa k e-urnám podarilo dostať ľudí, pre ktorých sú náklady na osobnú návštevu volebnej miestnosti privysoké vzhľadom na nízku šancu zmeniť konečný volebný výsledok.
Prvá vec, ktorú treba zabezpečiť na to, aby sa mohli (eventuálne až) v roku 2016 konať elektronické parlamentné voľby, je široko dostupný a jednoducho použiteľný zaručený elektronický podpis. Na ilustráciu, občianske preukazy s čipom, ktoré slúžia na overenie totožnosti a digitálne podpisovanie elektronických transakcií, začali úrady v Estónsku vydávať už pred desiatimi rokmi. Aj vďaka tomu tam daňové priznanie v posledných rokoch podáva online vyše 90 percent ľudí. „Hlasovanie cez internet nie je nič mimoriadne, je to skrátka ďalšia služba,“ poznamenáva T. Martens. Na Slovensku by sa občianske preukazy s elektronickým čipom mali začať vydávať tento rok. Umožňuje to novela zákona o občianskych preukazoch, ktorú parlament schválil minulý mesiac.
Okrem spôsobu identifikácie, autentifikácie a celkovej bezpečnosti treba v súvislosti s elektronickými voľbami vyriešiť legislatívu. Podľa slovenskej ústavy musia byť pri voľbách splnené, okrem iných, dve podmienky: rovnosť (každý volič má rovnaký hlas) a priamosť (volič volí bez toho, aby ho pri tom niekto ovplyvňoval).
Pri internetovom hlasovaní je podľa Jána Drgonca z Fakulty práva na Paneurópskej vysokej škole splnenie týchto dvoch podmienok ohrozené: „Vstupujú s neprimerane vysokou intenzitou do sféry právnej istoty, ktorá je nevyhnutnou vlastnosťou právneho štátu.“ Vlani v septembri, keď boli ešte najbližšie parlamentné voľby plánované na rok 2014, sa preto J. Drgonec vyjadril k možnosti hlasovania cez internet v tomto termíne skepticky.
Ochrana pred kupčením
V Estónsku aj v Nórsku, ktoré sa pobaltskou krajinou pri zavádzaní volieb cez internet inšpirovalo, vyriešili obavu z ovplyvňovania či prípadného nátlaku na voličov tým, že im umožňujú hlasovať opakovane. Voliť cez internet sa dá iba niekoľko dní pred otvorením volebných miestností. Každý, kto vopred odovzdal hlas online, môže svoju voľbu zmeniť. Buď cez internet, ak sa ešte neskončila doba vyhradená na elektronické hlasovanie, alebo neskôr tradičným papierovým hlasovacím lístkom. „Zaratúva sa vždy iba posledný hlas. Preto je to skvelý systém na predávanie hlasov, ale veľmi zlý systém na ich kupovanie,“ poznamenáva T. Martens. V Nórsku napríklad volilo opakovane 3,6 percenta voličov a niektorí svoj hlas zmenili až päťkrát.
Nóri, ktorým príprava projektu e-volieb – od štúdie, cez legislatívne zmeny, schválenie peňazí, vytvorenie tímu, obstarávanie, až po implementácie a testovania – trvala sedem rokov, pridali k estónskemu modelu ešte niečo navyše. Spätný potvrdzovací SMS kód, ktorým si volič overí, že skutočne hlasoval a že zahlasoval tak, ako chcel.
Každý Nór dostal pred voľbami poštou jedinečné kódy pre každú politickú stranu. Po odovzdaní hlasu mu prišla potvrdzujúca esemeska. Nestálo v nej, koho volil, dostal iba jedinečný kód a ten si mohol následne skontrolovať v zozname kódov, ktoré mu prišli pred voľbami. „Týmto spôsobom dostáva volič spätnú väzbu, že systém funguje a že jeho hlas bol zaevidovaný správne,“ hovorí projektový manažér pre nórske elektronické voľby Henrik Nore.
Lámanie nedôvery
Spätná väzba s informáciou o hlasovaní je jeden zo spôsobov, ako presvedčiť aspoň časť skeptickej verejnosti o transparentnosti a správnosti elektronického hlasovania. Niekedy to nemusí na získanie dôvery stačiť, lebo kritici môžu – oprávnene – namietať, že spätná väzba v podobe esemesky nehovorí nič o tom, či bola voľba skutočne utajená.
Podľa Olivera Spychera z výskumného inštitútu pre bezpečnosť a informačnú spoločnosť na švajčiarskej Univerzite pre aplikovanú vedu v Berne by napríklad nemal držať v rukách všetko know-how a právomoci jediný subjekt: „Nasadiť hlasovací server s webovou stránkou je veľmi jednoduché. Ak sú však všetky hlasy zhromaždené v jedinom počítači, jeho administrátor môže poľahky zistiť, kto ako volil.“
Lepšie je podľa neho rozdeliť zodpovednosť za prevádzku systému medzi viaceré subjekty, ktoré fungujú nezávisle od seba. A následne zabezpečiť, že na zistenie, ako konkrétny volič hlasoval, by sa museli dohodnúť a spolupracovať všetky tieto nezávislé subjekty. „Týmto spôsobom sa dá získať dôvera verejnosti a rozptýliť námietky, že pri voľbách cez internet nebude voľba utajená,“ vysvetľuje O. Spycher.
Nielen pre mladých
(%, veková štruktúra Estóncov, ktorí v roku 2011 volili online)
PRAMEŇ: Estonian National Electoral Committee
Politická (ne)vôľa
Vyriešiť technické a legislatívne otázky v súvislosti s realizáciou internetových volieb nie je ľahké, ale ani neriešiteľné, ako ukazujú príklady viacerých krajín. Okrem Estónska a Nórska aj zo Španielska, Švédska či Švajčiarska, kde môžu ľudia voliť cez internet v miestnych voľbách, alebo Portugalska a Rakúska, ktoré umožňujú cez internet voliť aspoň tým občanom, ktorí žijú v zahraničí.
Dôležitú rolu zohráva aj politická vôľa, ktorú ovplyvňujú motivácie vládnucich strán. Sprístupnenie internetových volieb by mohlo nielen zvýšiť účasť na voľbách, ale do istej miery zmeniť aj štruktúru elektorátu. Čiže niekomu pomôcť a inému uškodiť.
Na druhej strane, tradičné predstavy o tom, že internetové voľby sú hlavne pre najmladšie skupiny voličov, môžu byť iba mýty. V Estónsku tvorili vlani najmladší voliči do 24 rokov v skutočnosti percentuálne najmenšiu skupinu z tých, ktorí hlasovali cez internet. Podobné bolo vekové zloženie internetových voličov aj v Nórsku, kde rapídny pokles nastal až pri skupine ľudí narodených pred rokom 1950.
Internetové hlasovanie sa napokon môže ukázať ako jedno z nevyhnutných opatrení, ak voliči upadnú do mimoriadne veľkej letargie a volebná účasť sa ešte viac prepadne. K ďalším môže patriť rozšírenie možností voliť napríklad do hypermarketov či knižníc, prípadne trestanie neúčasti na voľbách pokutami či zbavením volebného práva.
Článok vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 7/2012.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
Foto - SITA / Michal Burza
