V piatok sa v poľskom Sejme rozpútalo peklo, ktoré až príliš pripomínalo to, čo sa dialo na Slovensku v deväťdesiatych rokoch. V našom regióne sa všetci politickí avanturisti na seba podobajú.
Predsedníčka kabinetu Beáta Szydlová, ktorá vládne z poverenia Jaroslawa Kaczyńského, predsedu strany Právo a spravodlivosť (PiS), vyhlásila, že najdôležitejšie európske inštitúcie konajú proti Poľsku. Pred dvadsiatimi rokmi to isté tvrdil aj Vladimír Mečiar – kritiku konkrétnych krokov vlády vydával za nepriateľský postoj voči krajine.
Dôvod, pre ktorý sa vraj začala Európska komisia správať voči Varšave nepriateľsky, je ten istý, pre ktorý sa rovnako správala aj voči Bratislave: vláda vraj chráni ekonomické a iné záujmy občanov, čo podlý Brusel nemôže a nechce strpieť. Padnuté na hlavu to bolo už pred dvoma desaťročiami a také je to aj dnes.
Zdroj: Danglár
<strong>Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška</strong>
Kto si pamätá slovenské detaily z roku 1996, tak sa musí smiať z toho, že rovnaké nezmysly tárajú najvyšší predstavitelia poľského štátu v roku 2016. Vraj oponenti a „opozičné“ médiá nehovoria o Slovensku či Poľsku, ale používajú výraz „táto krajina“, čo je vraj neklamný príznak, že neboli, nie sú a ani nikdy nebudú skutoční vlastenci. Kto raz vykročí na zlý chodník a nezíde z neho, aj keď je na to veľa rozumných dôvodov, tak už nie je pánom svojich rozhodnutí, lebo kráča tam, kam ho ten chodník vedie.
Prezes, čiže predseda Poľska, ako všetci hovoria J. Kaczyńskému, nie je žiaden hlupák, ale pretože nechce zísť z chodníka absolútnej moci, na ktorý vykročil po voľbách, hovorí hlúposti, ktoré neškodia iba jemu, ale celej krajine. Keď americký exprezident Bill Clinton povedal, že poľskí a maďarskí činitelia považujú demokraciu za príliš veľký problém a viac sa im páčia autoritatívni vodcovia v štýle Vladimira Putina, tak ho „prezes“ Kaczyński poslal na vyšetrenie k psychiatrovi. Čo posmelilo vicepremiéra Mateusza Morawieckeho k vyhláseniu, že voľba medzi Trumpom a Clintonovou je voľbou medzi morom a cholerou.
Pritom všetci vedia, že ak má byť Poľsko suverénne a bezpečné, tak potrebuje ochranný dáždnik NATO a dobré vzťahy s každým americkým prezidentom. Šialenstvo je, že poľskí predstavitelia, oprávnene nedôverujúci Moskve, sa správajú tak, ako keby boli agentmi Vladimira Putina.
Staré i nové prípady stredoeurópskeho pominutia zmyslov ukazujú, že niet takej bezpečnostnej a integračnej istoty, ktorú by „suverén“, čiže ľud nemohol voľbami spochybniť. Trestá tým sám seba za krivdy, ktoré boli na ňom spáchané.
