Jazz je na Slovensku stále popoluškou

Stačí len povedať, že vďaka jeho pestrosti sa mu darí už vyše storočia lákať stále nových a nových poslucháčov aj interpretov zo všetkých svetadielov. A absorbovať pritom napríklad aj prvky slovenského folklóru.

Kľúčovou črtou jazzu je popri určitých harmonických a rytmických princípoch improvizácia. Hudobníci preto musia pri hre vždy navzájom komunikovať. Hoci hrajú podľa určitého vzorca – základnej kompozície, takmer nikdy nezahrajú danú skladbu rovnako. To je zásadný rozdiel jazzu oproti klasickej hudbe, kde je priestor hudobníka v zásade notovým zápisom limitovaný.

Práve sledovanie emočných väzieb medzi hudobníkmi odlišuje jazz od klasickej hudby, lebo diváci pri ňom často viac ako samotnú hudbu vychutnávajú atmosféru. Aj preto Radovan Tariška, slovenský jazzový saxofonista, o jazzových festivaloch hovorí skôr ako o spoločenskej udalosti než o hudobnom koncerte. Stretnúť na nich možno popri študentoch množstvo právnikov či lekárov. Je to práve táto hudba, ktorá často znie na operačných sálach. Pre muzikantov je tento žáner okrem iného príťažlivý aj preto, lebo má voľnejšie pravidlá. „Potom mu rýchlo porozumejú muzikanti na celom svete,“ opisuje R. Tariška.

Zdroj: Maňo Štrauch

Pod povrch

„Jazz je tvorivá hudba. Vyžaduje si zdatných hudobníkov a adekvátne tomu aj zdatných poslucháčov,“ konštatuje Peter Lipa, jazzový spevák a organizátor najväčšieho domáceho jazzového festivalu Bratislavské jazzové dni. Dodáva, že poslucháčmi sú teda ľudia, ktorí v prvom radi majú radi hudbu, no sú viac hĺbaví, nestačí im ísť len po povrchu.

Bratislavské džezáky oslávia v októbri už svoj 40. ročník. Za ten čas sa P. Lipovi podarilo na Slovensku vychovať niekoľko generácií nielen jazzových hudobníkov, ale aj poslucháčov. Napriek nie práve prajným podmienkam štátu. Hoci finančných podporných programov nie je pre tento žáner málo, označuje jazz na Slovensku P. Lipa stále za akúsi popolušku. „Tento typ hudobného umenia stále nemá na Slovensku vlastné dvere, na ktoré by mohol zaklopať človek, ktorý sa oň zaujíma.“

Či už ide o samostatný študijný odbor alebo štátny úrad, ktorý by minimálne monitoroval a zaznamenával, kto, s kým a kde hrá jazz, a poskytoval verejnosti aspoň základné informácie. Vážna, ľudová hudba, no i ďalšie formy umenia majú už roky vlastné samostatné materské organizácie, priestory, školy. Jazz zatiaľ nie. Napriek tomu pribúda počet jazzových festivalov po celom Slovensku, z ktorých nemálo sa koná už viac ako dekádu. A ich návštevnosť rastie, čo záujem o túto hudbu len potvrdzuje.

Z New Orleans do Bratislavy

Vznik jazzu sa datuje na koniec 19. a začiatok 20. storočia. V zásade vychádza z černošského blues. No na samostatný žáner ho povýšilo až zmiešanie s inými hudobnými štýlmi, najmä s klasickou hudbou. Veľmi veľa pre jeho vývoj znamenali 20. a 30. roky minulého storočia.

Za jedného z otcov sa považuje legendárny Louis Armstrong, americký černošský trubkár, spevák a skladateľ. „Bol označovaný ako King of Jazz, volali ho tiež Pops. I keď mnoho hudobníkov hralo jazzovú alebo veľmi podobnú hudbu už aj pred ním,“ vysvetľuje R. Tariška. Označiť všeobecne nejaký album za akýsi jazzový šlabikár, ktorý by si mal vypočuť každý, kto má niečo s jazzom spoločné, je ťažké práve pre pestrosť tejto huby. Niekomu sa páči to, inému zas úplne iná „farba“ jazzu. Podľa P. Lipu však za akýsi základný album moderného jazzu určite možno označiť Kind of blue od amerického muzikanta Milesa Davisa.

V USA je doteraz jazz akýmsi miestnym folklórom. Jazzových muzikantov si tam vysoko vážia aj preto, že nezriedka výrazne ovplyvňovali tamojší verejný život či politiku najvplyvnejšieho štátu sveta. Napríklad Duke Ellington, klavirista, skladateľ a kapelník rovnomenného orchestra, ktorý viedol 50 rokov, sa významne zaslúžil o uznanie jazzu ako samostatného hudobného žánru. Aj vďaka tomu bol v roku 1999 ocenený Pulitzerovou cenou.

Posledné trendy

Udržať tempo so smerovaním jazzu je možné len tak ako v iných oblastiach – treba sledovať aktuálne dianie, trendy, novinky. Vzhľadom na to, ako rýchlo dokáže jazz absorbovať do seba všetko nové a koľkými novými cestami sa súčasne vydáva, je to čoraz ťažšie. „Aktuálne mám pocit, že do popredia sa dostáva rytmus, rytmické cítenie,“ konštatuje P. Lipa. Je to práve experimentovanie s rytmickými prvkami, ktoré do jazzu prináša čoraz silnejšia komunikácia medzi jednotlivými kultúrami.

V poslednom období je napríklad „in“ etnický vplyv afrických hudobníkov, ktorí do jazzu prenikajú (respektíve sa vracajú, ale už nie ako otroci v Amerike) čoraz viac. Celkovo vnášanie miestnych folklórnych prvkov do jazzu je nielen prirodzené pre jednotlivé regióny, ale je to aj šanca, ako sa odlíšiť. O to sa pokúsil nedávno aj R. Tariška, keď skúsil jazz prepojiť s najznámejšími slovenskými ľudovými piesňami. Podarilo sa mu pre projekt získať aj svetoznámych hudobníkov ako amerického kontrabasistu Essieta Okona či venezuelského klaviristu Benita Gonzaleza.

Zdroj: Maňo Štrauch

Kvalita aj doma

Stále však platí – kto si chce vychutnať ten pravý jazz, musí navštíviť Ameriku a hlavne New York. Pre samotných jazzových muzikantov je táto adresa stále tým najlepším lakmusovým papierikom, aby zistili, kde sa nachádzajú a či na to majú. Z Európy sa dá za centrum jazzu považovať Paríž. No smutní nemusia byť ani slovenskí fajnšmekri, ktorí z akéhokoľvek dôvodu za veľkú mláku cestovať nemôžu. Na tunajších festivaloch môžu stretnúť množstvo najlepších svetových jazzových interpretov. A čím zvučnejšie meno, tým väčšia záruka kvalitného festivalu. Z najznámejších mien mohlo slovenské publikum toto leto napríklad na festivale Trnavský jazzyk stretnúť americký The Richard Bona quintet, na Zelenej vode zasa švédsku kapelu Dirty Loops. Ešte na jar na košickom One Day Jazz Fest to bol zas texaský bicista Chris Dave so skupinou The Drumhedz a v bratislavskom NUspirit klube hral trubkár Terrence Blanchard a klavirista Robert Glasper.

Pod rastúcu kvalitu slovenského jazzu sa podpisuje aj čoraz väčší počet domácich hudobníkov, ktorí sa sem vracajú „z vandrovky“ po Amerike.

Sviatkom slovenského jazzu však už tradičné bývajú Bratislavské jazzové dni, ktoré sa konajú koncom októbra. Tohtoročnými ťahákmi majú byť americkí gitaristi John Scofield či Mike Stern, ktorý v roku 1993 získal ocenenie najlepší jazzový gitarista roka. Ale aj Afričan Hugh Masakela.

Akousi prehliadkou najlepších slovenských jazzových hudobníkov má byť osobitný dvojhodinový koncert domácich hudobníkov a spevákov. Na jednom pódiu by sa ich podľa prísľubu organizátorov malo predviesť 40 až 50.