Ak ste z budúcej generácie a túto ročenku ste vyhrabali niekde na povale, tak takto sa rodil Zväz európskych ekonomík, v ktorom možno žijete. V rokoch 2012 a 2013 sme počúvali všemožné debaty o bankovej, fiškálnej a politickej únii. Že nás to „vyvedie z krízy“. Nechápali sme pritom, čo je skutočná kríza. Na svete žije sedem miliárd ľudí, z toho dve miliardy riešia, kde budú spať a čo budú jesť. Ďalšie dve miliardy, či budú mať vlastné bývanie. Ďalšie dve miliardy, či si kúpia aspoň motorku. A zvyšná miliarda vrátane väčšiny občanov EÚ rieši krízu.
Menej kreditiek, menej štátu
Spomínam si na množstvo konferencií, na ktorých som v roku 2012 rečnil. Začínal som vždy tým, že budúcnosť sveta nie je a nikdy nebola v integrácii politiky, rozpočtu EÚ alebo európskych bánk, ale v priemysle, nápadoch a megamestách. V Ázii prebieha najväčšia urbanizácia v histórii ľudstva – okrem Šanghaja a Pekingu si zapamätajte tieto čínske mestá Tianjin, Guangzhou, Shenzhen, Chongqing, Nanjing. Všetky budú patriť k dvadsiatke najdynamickejších. Žiadne európske mesto sa im v dynamike nevyrovná. Ledaže by nejaký nový priemysel nakopol nejaký región. A potom sa rozbehla diskusia, ktorá sa vždy zasekla na eurozóne a kríze.
Najväčšia chyba, ktorej sa teraz dopúšťame, je identifikácia problému západného sveta. Podľa mňa tento svet potrebuje, aby si vlády, domácnosti a firmy očistili bilancie od nadmerných dlhov. Že jednoducho nebudete točiť štyri kreditky, ale iba jednu. Že vláda nemá šancu tento akoby stratený dopyt kompenzovať aktívnou politikou na konto rastu verejného dlhu. Preto ekonomiky porastú pomalšie, ako sme boli zvyknutí. Preto recesie budú prichádzať častejšie. Preto sú cykly menej predvídateľné a analytikom už vôbec nevychádzajú prognózy.
Pred pádom Lehman Brothers boli investori veľmi tolerantní, no potom sa to zmenilo. Politici to nepochopili a idú stále podľa starých nôt – na dlh. Robia veci, ktoré im predtým vychádzali, ale teraz majú smolu, už to nejde. Táto zmena doby, ktorej hlavným trendom je čistenie bilancií, znamená, že neskutočnou hlúposťou je stimulovanie spotreby domácností vládnym dlhom, neustále zvyšovanie verejných výdavkov alebo daní.
Nuž ale takto si to naši politici zvolili a my im to tolerujeme. Tak sa Európa rúti do veľkej stagnácie. A to je horšie ako kríza. Kríza je prepad na úplné dno. Donúti vás zmeniť sa, urobiť skutočné reformy. Potom sa ekonomika nakopne. Európskej ekonomike však hrozí zadretie motora. Platy neporastú. Popadajú marže a zisky, biznis uvädne. Nespadneme tak nízko, aby nás to donútilo zmeniť spôsob nášho fungovania a uvažovania. Neporastieme ani tak rýchlo, aby sa tvorili nové pracovné miesta. Prosto zvädneme. A z našich detí urobíme stratenú generáciu.
Kde urobili Japonci chybu?
No a presne takto dopadlo Japonsko. To je môj čierny scenár, ktorý som si priviezol v októbri 2012 z pracovnej návštevy Tokia. Japonská ekonomika od 90. rokov do roku 2011 rástla v priemere o pol percenta ročne. Za posledných 16 rokov prešli ôsmimi recesiami. Súčasné tržby v obchodoch sú nižšie ako na konci 90. rokov. Ako je možné, že ekonomika, ktorá vymyslela walkman, šinkansen alebo instantné rezance, má Toyotu alebo Mitsubishi, dvadsať rokov nerastie?
Pre Japoncov to, čo sa deje v Európe, musí byť ako déjà vu. Oni si tým všetkým prešli. Ako sa to v Japonsku vyvíjalo:
• Ako v 90. rokoch v Japonsku, tak nedávno v Európe prišiel najprv šok (spľasla realitná bublina)
• Končia sa tralala časy. Nesplácané úvery. Hlúpe banky v problémoch. Núdza o kapitál
• Prenáša sa to na štát. Vlády dolievajú kapitál do bánk na konto verejného dlhu
• Centrálna banka znižuje úroky. Do konca 90. rokov sú na nule
• Súkromný sektor je v drsnom procese oddlžovania. Aktíva bankám klesajú, ich zisky sú okolo nuly, alebo sú v stratách
• Malé oživenie 1997
• Zvyšujú sa dane
• ... a zasa recesia. Do toho ďalšie šoky (menová kríza v juhovýchodnej Ázii, pád Nasdaqu)
• Od roku 2001 snaha očistiť banky. Pumpovanie peňazí do ekonomiky. Od 2002 záväzok, že úroky zostanú dlhodobo nízko
• Ale táto politika nezaberá. Japonci sporia o stošesť, a tak 91 percent štátnych dlhopisov skupujú domáce banky, poisťovne, penzijné fondy, občania alebo Bank of Japan. Japonsko financuje dlh síce lacno (nie je tak závislé od zahraničných zdrojov), ale na úkor spotreby domácností a investícií firiem
• Ekonomika je vysilená. Zadretá. Padajú tržby. Desať rokov platy nerastú. Ľudia ďalej šetria. Podniky prestávajú stačiť zahraničnej konkurencii
• Súčasnosť? Vláda chce riešiť dlhy ďalším zvýšením daní zo spotreby
• A tým sa to nekončí. Aj keby sa z toho dostali, čaká ich ďalší problém (ale aj Európu a USA). Prasknutie dlhopisovej bubliny. Rastúce úroky by znamenali straty pre držiteľov obligácií, hlavne pre banky. Ďalšia sanácia?
Ako sa zmenila doba
PRAMEŇ: Autor
Post scriptum
Európa a celý Západ prejde podobným oddlžovaním súkromného sektora ako Japonsko. Teraz len, aby rovnako nedopadli. Štát s tým nič neurobí. Ten to môže akurát tak zbabrať. Na to, aby sa Európa vzchopila, potrebuje novú „priemyselnú“ revolúciu. Niečo vymyslieť. Neviem čo, ale viem, že to rozhodne o tom, či pôjdeme japonskou cestou. Ak by sa dalo rásť stále na dlh, tak by Japonci museli byť majstri sveta v ekonomickom raste. Takže ak vy, ďalšie generácie, ste občanmi Zväzu európskych ekonomík, tak sme to nezvládli.
Autor je analytik Raiffeisenbank ČR, a.s.
Článok vyšiel v samostatnej prílohe Slovensko a svet 2013, ktorá bola súčasťou vydania TRENDU 47/2012.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
Partner projektu
Ilustrácia - Profimedia.cz
