Ján Tóth: Silná Amerika Európe pomáha

Avšak na barličku rýchlo rastúceho globálneho obchodu sa už Slovensko nemôže spoliehať tak ako kedysi, upozorňuje J. Tóth.

Menová politika v USA a v Európe sa zvyšovaním sadzieb americkou centrálnou bankou začína podstatne líšiť. Nie je to pre finančné trhy zneisťujúce?

Myslím, že to pekne odzrkadľuje hospodársku situáciu. V Amerike je menej voľných výrobných kapacít i nezamestnaných a vyššia inflácia. Teda lepšia situácia ako v eurozóne. Nemyslím si, že je to zlé. Naopak, pre investorov je lepšie, že vývoj je rozdielny, pretože to pre nich poskytuje možnosti rozložiť riziko.

Ak je v kríze zároveň celý svet, pre jeden konkrétny región je veľmi ťažké znovu sa rozbehnúť. Pretože to oživenie často prichádza cez vývozy. Ale ak by na tom bol celý svet zle, tak by sme museli vyvážať asi na inú planétu, aby sme sa v hospodárskom raste dokázali nadýchnuť. Pre eurozónu je teda určite dobré, že Amerika je v lepšej situácii. Pomáha nám oživiť rast rýchlejšie.

Prišlo zvýšenie sadzieb Fedu v správny čas?

Môj názor je, že nie je úplne jasné, či to bolo nutné. Na druhej strane, nie je to azda tá najdôležitejšia vec. Dôležitejšie sú očakávania do budúcnosti, teda to, ako to zvyšovanie sadzieb bude ďalej pokračovať. Trhy čakajú ďalšie zvýšenie sadzieb možno až v druhom polroku. Fed bol komunikačne dosť jasný v tom, že bude flexibilne reagovať na to, ako sa situácia vyvinie. Nesľúbil ďalšie zvýšenia sadzieb dopredu.

A prečo nie je jasné, či bolo zvýšenie nutné?

V situácii, keď sú úrokové sadzby blízko nuly, je urobiť chybu smerom nahor horšie, ako nechať úroky dole dlhšie. Pretože ak ich zvýšim príliš skoro a kvôli tomu príde recesia, tak je to pre ekonomiku oveľa nákladnejšie ako to, že sa pomýlim na opačnú stranu a inflácia bude o niečo rýchlejšia. Tú vieme vždy pribrzdiť aj neskôr.

Inflácia je dlhodobo nízka napriek dvojpercentnému cieľu Európskej centrálnej banky. Prečo?

Keď sa pozrieme na trendovú infláciu posledných rokov, tak v Amerike aj vo Veľkej Británii bola od začiatku zavedenia kvantitatívneho uvoľňovania [nákupu aktív s cieľom znížiť dlhodobé úroky, pozn. TREND] vyššia. Jeden vplyv teda mohol byť, že Európa prišla s kvantitatívnym uvoľňovaním neskôr. Zároveň sme v eurozóne tiež mali dlhovú krízu. V Amerike tiež prišlo sprísnenie rozpočtovej politiky neskôr ako v Európe. Európa tak zažívala väčšiu bolesť v domácej ekonomike aj kvôli úsporným opatreniam.

Kde vznikol ten rozdiel medzi Európou a Amerikou?

Fed reagoval prvý, prudkým znižovaním sadzieb a uvoľňovaním, ktoré boli vtedy vnímané veľmi kontroverzne. Aj banky sa tam začali riešiť skôr. V eurozóne to bolo oveľa komplikovanejšie: kvôli dlhovej kríze a otázkam okolo bánk. Prvé stresové testovanie nebolo pre trh dostatočne dôveryhodné. Banky sa začali hodnovernejšie riešiť až nedávno cez spoločný bankový dohľad ECB. Štáty tiež rýchlo znižovali deficity, niekedy za každú cenu, i zvyšovania daní z príjmov a škrtania investičných výdavkov. Toto rozpočtové šliapnutie na brzdu nebolo veľmi prívetivé k hospodárskemu rastu.

Niektorí ekonómovia sa obávajú, že Európa skĺzne do „japonského scenára“. Prečo by dlhodobo nízka inflácia mala byť problém?