Odvtedy je J. Čarnogurský významnou postavou verejného života na Slovensku. Ale je v ňom prítomný tak, že nemá ani najmenšiu šancu stať sa hlavou štátu.
Zvláštny príbeh úspechu
Prehliadka toho, pri čom J. Čarnogurský bol a čo všetko osobne ovplyvnil, je imponujúca. Bol to on, kto svojím návrhom zariadil, že sa predsedom federálnej vlády v decembri 1989 stal Slovák Marián Čalfa, čím sa uvoľnil post prezidenta pre Čecha Václava Havla. J. Čarnogurský bol pri všetkých troch pádoch Vladimíra Mečiara ako predsedu vlády – v apríli 1991 ho dokonca na poste premiéra vystriedal a viedol výkonnú moc v štáte vo veľmi zložitom období. Ako predseda opozičnej strany bol aj pri druhom odvolaní V. Mečiara, keď mu v marci 1994 väčšina poslancov parlamentu vyslovila nedôveru.
J. Čarnogurský ako prvý z relevantných politikov vyhlásil, že mu ide o to, „aby Slovensko malo pre seba vlastnú stoličku a vlastnú hviezdičku“ v Európskej únii. Keď sa ho zahraničná novinárka spýtala, kedy by sa malo Sovensko dostať k samostatnosti, v roku 1991 jej odpovedal, že „okolo roku 2000“.
Napriek osobným výhradám umožnil straníckym kolegom, aby vo voľbách 1998 kandidovali na listine Slovenskej demokratickej koalície (SDK). Jej volebný úspech znamenal definitívny koniec mečiarizmu. Hoci sám nekandidoval, stal sa ministrom spravodlivosti a bol prvý, kto sa pokúsil zbaviť Štefana Harabina jeho vplyvu v justícii. Tento výpočet by nebol úplný, keby sa nedoplnil konštatovaním, že napriek veľkému vplyvu a nespochybniteľným zásluhám ako predseda strany i ako politik postupne strácal na dôležitosti i na význame.
Desať rokov predsedom
Ešte ako podpredseda federálnej vlády bol J. Čarnogurský hlavným zakladateľom Kresťanskodemokratického hnutia (KDH). Podľa prieskumu verejnej mienky tento politický subjekt krátko po jeho vzniku podporovalo takmer 40 percent respondentov. Po desiatich rokoch, počas ktorých KDH viedol, táto podpora rapídne klesla. V roku 2000 prieskumy hlásili, že hnutie podporujú len štyri percentá respondentov. To bol jeden z hlavných dôvodov, pre ktoré musel J. Čarnogurský zo straníckeho postu odísť. Tým ďalším bola skutočnosť, že sa stal jedným z najneobľúbenejších politikov krajiny.
Jeho kroky ako predsedu KDH či ministra boli tak často pod paľbou kritiky, že sa musel pravidelne obhajovať v straníckych orgánoch. Mimo prostredia vlastnej strany nikdy podporu nemal a v jej vedení ju stratil. A tak uvoľnil funkciu predsedu pre Pavla Hrušovského. Delegátom snemu KDH povedal, prečo odchádza: „Pre mňa je sloboda vyjadrovania mojich názorov životnou nevyhnutnosťou.“ Ako radový člen svoju slobodu vyjadrovania využil predovšetkým na šírenie proruských postojov a tiež na to, aby postrkoval KDH najskôr do koalície s HZDS a neskôr so Smerom.
Zaťažený na Rusko
V čase, keď bol tretí raz premiérom V. Mečiar, bol jediným opozičným politikom, ktorý chválil šéfa HZDS za to, že chce urobiť zo Slovenska most medzi Východom a Západom. V januári 1997 J. Čarnogurský vyhlásil, že pokiaľ ide o NATO a Rusko, „Vladimír Mečiar robí správnu politiku, ale nesprávnymi prostriedkami...“. V roku 2003 sa bývalý predseda KDH stal členom petičného výboru, ktorý chcel vyvolať referendum o vstupe krajiny do NATO. Spolu s ním petíciu organizovali ľudia, ktorí boli známi odporom k aliancii. Lenže ich úsilie nebolo úspešné a referendum sa nekonalo. Dnes už voči členstvu v aliancii výhrady nemá.
Za posledných pätnásť rokov nenašiel v ruskej politike nič, za čo by mohol Kremeľ kritizovať. Dôvodov na chválu našiel viac než dosť – páčilo sa mu napríklad, že „v Rusku je zákonom zakázané propagovať homosexualitu a z tohto titulu sa tam nemôžu organizovať tzv. dúhové pochody po mestách“. Ako člen Valdajského klubu sa pravidelne stretáva s ruským prezidentom, ktorého veľmi uznáva. Vraj v krajine „niet politika, ktorý by sa autoritou a riadiacimi schopnosťami vyrovnal Vladimirovi Putinovi“. Nekritický vzťah ku Kremľu spôsobil, že J. Čarnogurský sa dopúšťa evidentných verbálnych prešľapov. Napríklad vyhlásením, že „vždy, keď Rusko zasiahlo v strednej Európe, zakaždým to bolo v náš prospech...“. Keď ide o Rusko, J. Čarnogurský dokáže z vedomia vytlačiť úplne všetko – aj august 1968.
Ak Fico voľby vyhrá
Ako radový člen KDH svoju „slobodu vyjadrovania“ využil i na to, aby pred voľbami 2002 ohlasoval, že spolupráca medzi KDH a HZDS „by mohla vyústiť až do vládnej koalície“. To isté avizoval aj pred voľbami v roku 2006 – vraj krajina potrebuje vládu národnej jednoty a KDH dodá „legitimitu každej vláde, do ktorej vstúpi“. Po voľbách v roku 2010 práve prostredníctvom neho dostalo KDH ponuku od Smeru, aby vytvorili spolu vládu. Aj ako kandidát na prezidenta J. Čarnogurský tvrdí, že silné Slovensko nie je možné vybudovať, ak pravicové strany budú zásadne odmietať koalíciu so Smerom.
Je preto paradoxné, že aj on sa v poslednej fáze volebnej súťaže profiluje ako zásadný kritik a nezmieriteľný odporca toho, čo v politike predstavuje predseda Smeru: „Nechcem, aby sa zo Slovenska stalo ďalšie Bielorusko, a tento stav nám reálne hrozí, ak Robert Fico voľby vyhrá.“
Po prvom prieskume verejnej mienky, ktorý z neho urobil outsidera, J. Čarnogurský vyhlásil, že výsledkom neverí. Po ďalších prieskumoch, ktoré jeho postavenie potvrdili, hovorí, že prieskumy berie na vedomie, ale v kampani bude pokračovať. Ak si to nerozmyslí, tak až do trpkého konca.
Šance J. Čarnogurského na postup do druhého kola
Bývalý predseda KDH bol populárnym a dôveryhodným politikom iba v prostredí vlastnej strany. Liberálnejšie orientovaní voliči nemohli prehliadnuť, že už v roku 1991 vyhlásil: Po komunizme musí byť porazený aj liberalizmus. Pretože podpora voličov KDH je pre neho kľúčová, svoju kandidatúru ohlásil veľmi skoro dúfajúc, že proti čestnému predsedovi strana nepostaví vlastného protikandidáta. Tento odhad mu nevyšiel, preto J. Čarnogurský už nie je ani radovým členom KDH. Ako kandidát na prezidenta sa spoliehal aj na to, že „mnohí voliči Smeru si želajú, aby Fico zostal predsedom vlády, a ja som pre nich spomedzi všetkých prezidentských kandidátov najprijateľnejší“. Ani tento odhad sa nepotvrdil. Komentátor Peter Schutz s poľutovaním napísal, že J. Čarnogurský si zatiaľ „neosvojil reflexiu, že je nedôstojné osobnosti ako on, aby sa motal na chvoste niekde za čudom, akým je napríklad Mezenská“.
