Ivan Mikloš: Školstvo vnímame ako istý dlh pravice

Prečo chcete investovať čas a ľudské kapacity práve do školstva?

Slovensko je považované za úspešnú reformnú krajinu najmä vďaka reformám druhej Dzurindovej vlády, ale v školstve sa toho zďaleka neurobilo toľko, koľko je potrebné. Nielen v porovnaní s inými oblasťami, ale aj s tým, čo bude kľúčové v budúcnosti. Nedávno vyšli výsledky štúdie OECD, z ktorých vyplýva, že Slovensko má najviac takej práce, ktorá môže byť ľahko nahradená automatizáciou. V tomto zmysle je veľmi dôležité, aby v školstve došlo k zmene. Máme tu systém, ktorý založila ešte Mária Terézia, pritom svet sa zásadne zmenil. Medzinárodné porovnania, ako je PISA, hovoria nielen o tom, že zaostávame, ale v mnohých dôležitých oblastiach sa zaostávanie prehlbuje. Chceme sa školstvu venovať systematicky, nielen napísať peknú štúdiu, ktorú si nikto neprečíta.

Ako to myslíte?

Chceme formovať verejnú mienku v prospech zmien a vytvoriť dopyt. Plánujeme konzultácie s odborníkmi aj širokou verejnosťou, lebo školstvo sa týka každého. Ak nie v polohe žiaka, študenta, tak ako rodiča či zamestnávateľa. Školstvo vnímame ako prioritu a aj ako istý dlh, keďže ani v našich vládach nedošlo k takému pokroku, ako mohlo.

Dopyt po zmene narastá a nie je to len o platoch učiteľov

Lenže už nie ste vo vláde ani v parlamente, nemáte taký vplyv na štátnu politiku. Prečo ste na školskú reformu nepritlačili pred rokmi ako minister financií?

Ak hovoríme o tom, že v školstve sa urobilo málo, tak to neznamená, že sa neurobilo nič. Spravil sa poriadok, školy prešli na financovanie na žiaka, zaviedli sme podmienku, že študenti môžu študovať len na akreditovaných programoch, čiže programy musia spĺňať aspoň minimálny štandard kvality. Výrazne sa zvýšila autonómia pre vysoké školy a konkurencia, keďže sme otvorili trh súkromným školám. A ak sa pýtate, či som ako minister financií nemohol urobiť viac, určite mohol, ale chcem vám pripomenúť, že som ako podpredseda vlády zastrešoval program Minerva, ktorý bol zameraný na vzdelanostnú spoločnosť. Keď človek nie je priamo v politike, to neznamená, že nemôže ovplyvňovať veci verejné. Napokon, robil som to aj počas Mečiarových vlád, keď sme práve v MESA10 vytvárali predpoklady na úspešné reformy aj tým, že sme pomáhali opozičným stranám s programom a organizovali konferencie. Aj teraz chceme ponúknuť našu víziu stranám a pracovať s verejnosťou, preto sme začali mapovaním mýtov v školstve. Dopyt po zmene narastá a nie je to len o platoch učiteľov.

Zdroj: Milan David

Spolu s ministrom školstva ste v druhej vláde predkladali napríklad model spoplatnenia VŠ. Neskôr ho už obhajoval len minister školstva Martin Fronc, ktorý nebol veľmi komunikačne zdatný. V parlamente spoplatnenie neprešlo, hoci prechádzali omnoho citlivejšie reformy. Prečo ste v tom Fronca nechali samého?

Myslím si, že to tak nebolo. Ja si spomínam, že som mu pomáhal. Túto tému som propagoval nielen v druhej Dzurindovej vláde, ale aj v prvej. Dodnes si pamätám veľmi živú debatu na Univerzite Komenského, kde som bol spolu s bývalým ministrom školstva Milanom Ftáčnikom, ktorý bol oponentom tohto návrhu. Ale máte pravdu, bolo to zle komunikované. Veľká chyba bola komunikácia M. Fronca s parlamentom. Spomenuli ste, že iné reformy prechádzali. Najcitlivejšou reformou podľa mňa bola reforma zdravotníctva, ktorá ministrovi zdravotníctva prešla, lebo sa venoval nielen komunikácii s verejnosťou, ale aj lobovaniu v národnej rade, aktívne sa stretával s poslancami a hľadal podporu.

Jediné kupovanie, ktorého som sa dopustil a ktoré fungovalo, bolo, že sme s tými ľuďmi zašli na večeru a otvorene hovorili, čo chceme a prečo

Toto asi nie je najlepší príklad, keďže schvaľovanie zdravotníckych zákonov sprevádzali podozrenia z kupovania hlasov.

Stále o tom počúvame, ale ja mám inú skúsenosť. Jediné kupovanie, ktorého som sa dopustil a ktoré fungovalo, bolo, že sme s tými ľuďmi zašli na večeru a otvorene hovorili, čo chceme a prečo. Týkalo sa to nezávislých poslancov, ktorí odišli z HZDS. Oni si veľmi vážili, že sa s nimi rozprávame, uchádzame sa o ich priazeň, a podporovali návrhy, o ktorých sme sa s nimi bavili. Pokiaľ viem, exminister zdravotníctva Rudolf Zajac robil to isté. Jednoducho sa uchádzal o ich hlasy. Vidím to aj dnes na Ukrajine, kde reformy prechádzajú len pomaly a dôvodom je nedostatočná komunikácia. Vláde za rok 2015 prešlo len 37 percent návrhov zákonov, hoci mala ústavnú väčšinu. Urobil som si analýzu a vrátil som sa späť do roku 2003 na Slovensku, keď parlament schválil väčšinu zákonov pre kľúčové reformy. Vtedy vláda pripravila 209 zákonov a 208 prešlo, čiže takmer sto percent. Mimochodom, ten jeden, ktorý neprešiel, bol práve vami spomínaný zákon o vysokých školách.

Už ste spomínali normatívy na žiaka, ktorý zaviedla pravica. Je to podľa vás stále dobrý model financovania, nie je to uprednostnenie kvantity nad kvalitou?

Vo financovaní škôl boli za prvej Dzurindovej vlády obrovské rozdiely. Zistili sme, že porovnateľné gymnáziá dostávali zásadne rozdielne sumy, lebo historicky to tak nejako vzniklo. Normatívne financovanie bolo v tom čase veľmi dobrým krokom, lebo urobilo poriadok, nastavilo spravodlivé kritériá. Ale dnes je už prežité. Počet študentov nesmie byť jediná motivácia, lebo preváži kvantita nad kvalitou.

V školstve treba meniť veľmi zotrvačný obrovský systém s tisíckami aktérov

Ako by ste ho zmenili?

Ja na mnohé veci zatiaľ nemám vyhranený názor, ako by sa mali urobiť. Sme na začiatku, v projekte MESA10 chceme využiť najlepšie svetové skúsenosti. Niekde hovoria, že treba všetko merať a mať čo najväčšiu konkurenciu a tlak na výkonnosť. Ale sú aj iné názory, podľa ktorých nejde o dobrý model, a tvrdia, že oveľa dôležitejšie je, aby vzdelávanie bolo dostatočne individualizované a vedelo u každého dieťaťa odhaliť jeho vlohy a schopnosti a rozvíjať ich, aby jednoducho deti bavilo chodiť do školy. Čiže mať omnoho rozmanitejší a decentralizovanejší systém, ktorý by vedel vystihnúť potenciál jednotlivca. Chceme všetko preštudovať a radiť sa, je to jedna z najzložitejších reforiem. V daňovom systéme je to pomerne jednoduché, zmeníte zákon, sadzby, máte nejakú filozofiu, na ktorej celú reformu postavíte. V školstve treba meniť veľmi zotrvačný obrovský systém s tisíckami aktérov.

Ivan Mikloš (56)

Zdroj: Milan David

Bývalý minister financií a podpredseda vlády za SDKÚ. V súčasnosti pôsobí na Ukrajine ako šéf poradcov premiéra. Na Slovensku stál za viacerými úspešnými reformami, najmä daňovou. Z vedenia SDKÚ sa stiahol potom, čo strana pre kauzu Gorila prepadla vo voľbách, do parlamentu sa ešte dostala. Pred voľbami 2016 už nekandidoval za žiadnu politickú stranu. Je zakladateľom MESA10.

Iniciatíva učiteľov protestuje za vyššie platy, premiér Robert Fico im odkázal, že majú dva mesiace prázdnin a ak by sa ich mzda prerátala na hodinovú, všetci by sme pozerali. Je to v poriadku?

Robert Fico, samozrejme, nemá pravdu. Mimochodom, je to jeden z mýtov, ktorý je veľmi rozšírený a je nepravdivý, že učitelia robia oveľa menej ako iní ľudia. Sú na to výskumy, ktoré ukazujú, že po zarátaní všetkých činností učitelia strávia prácou 7,5 až 8 hodín denne. Robert Fico šíri len jeden z mýtov, ktoré u nás zľudoveli. Faktom je, že učitelia sú nedostatočne platení, ale zároveň je potrebné zmenu financovania spojiť aj s inými reformami. Keď sme boli vo vláde, kládli sme dôraz okrem iného na to, aby sa prispôsobil počet učiteľov k počtu žiakov, ktorý klesá, ďalej sme chceli riešiť málotriedky, kde sú vysoké náklady. Niektoré veci sú veľmi znepokojivé a súvisia s mýtmi.

Ktoré máte na mysli?

Napríklad, že Slovensko má veľa zahraničných študentov. Nie je to pravda, Slovensko je na tom zle, sme jedna z najviac izolovaných krajín. V porovnaní s Českou republikou u nás študuje rádovo menej cudzincov. Tie najlepšie vysoké školy na svete majú okolo 50 percent a viac zahraničných učiteľov, u nás je to šesť percent. Veľa našich študentov odchádza do zahraničia študovať, čo nie je zlé, ale horšie je, že neexistuje reciprocita. Najviac Slovákov študuje v Českej republike, okolo 23-tisíc, a po skončení sa viac ako polovica nevráti, čiže nám unikajú kvalifikovaní ľudia, pričom máme zlú demografiu. Je to jeden z najväčších problémov a obrovská časovaná bomba. Podľa Eurobarometra máme najviac ľudí, ktorí odmietajú imigrantov, dokonca aj z iných členských krajín EÚ. Sme ekonomicky vyspelí, ale naša konkurencieschopnosť je založená na masovej priemyselnej veľkovýrobe, teda na zraniteľnej ekonomickej štruktúre. Skrátka, vieme vyrábať kvalitne a lacno autá a iné podobné výrobky, lenže o chvíľu to budú vedieť aj v Rumunsku, Číne a nám môže táto výroba odísť.

Ešte nedávno to bola politika vlády, nasmerovať deti práve do škôl, ktoré ich pripravia do výroby. Išlo najmä o podporu duálneho vzdelávania. Tento trend nepovažujete za správny?

Samotné duálne vzdelávanie nie je zlý model, ale ide o mieru a spôsob, akým je uskutočňované. Aj automechanik musí byť zručný v IT, lebo v súčasnosti už moderné auto bez týchto znalostí neopraví. Práve v tomto smere sú znepokojivé medzinárodné porovnania, čo sa týka IT zručností, ale aj čítania s porozumením. Až štvrtina dospelých občanov Slovenska je počítačovo úplne negramotná. Alarmujúce je, že Slovensko nielenže momentálne zaostáva v počítačovej gramotnosti za priemerom OECD, ale jeho zaostávanie sa bude v budúcnosti prehlbovať, keďže zaostávanie za OECD priemerom v celej populácii (14- až 65-ročných) je 7 percentuálnych bodov a u mladej generácie (16- až 24-ročných) až 9. Problém nie je sám o sebe v tom, že máme prácu, ktorá bude nahradená technológiami. Nezabránime reštrukturalizácii, ale kľúčové je, či ekonomika bude nastavená tak, že prácu, ktorá odíde, budeme vedieť nahradiť inou s vyššou pridanou hodnotou. Na Slovensku už máme pomerne vysoké príjmy, ale čím sú vyššie, tým sme menej konkurencieschopní v masovej priemyselnej veľkovýrobe.

Práve za pravicových vlád na Slovensko prišli investori, ktorí tvoria väčšinu tejto veľkovýroby.

Robert Fico nás kritizoval, keď sem prišli veľké automobilky, že robíme