Írska whiskey

Najprv prišla 1. svetová vojna. Po nej vojna za nezávislosť a občianska vojna v Írsku. Vznikla samostatná Írska republika a Veľká Británia jej bez váhania vyhlásila obchodné embargo. To zablokovalo v 20. rokoch 20. storočia írskym výrobkom prístup na trhy v celom impériu, teda nielen na britský trh, ale aj kanadský, austrálsky, juhoafrický, indický a západoindický. Jedinou nádejou, ku ktorej sa írski liehovarníci zúfalo upierali, boli Spojené štáty, no tie práve v tom čase vyhlásili prohibíciu. V roku 1933 ju síce zrušili, no kým výrobcovia írskej whiskey mohli začať opäť realizovať svoj sen o konjunktúre, začala sa druhá svetová vojna a írsky liehovarnícky priemysel sa kompletne zrútil.

V priebehu 40. a 50. rokov sa v dôsledku situácie postupne znížil počet fungujúcich írskych páleníc sladovej whiskey z niekoľkých stovák na štyri a po zatvorení liehovaru Kilbeggan v roku 1954 už len na tri. V tom čase na svetovom trhu dominovala viacdruhová škótska whisky a na výslnie sa drala vodka a rum. O írsku whiskey nikto nemal záujem. Keď sa Jan Werich v šesťdesiatych rokoch kdesi sťažoval, že nikde nemôže zohnať svoju obľúbenú írsku whiskey Kilbeggan, nebolo to preto, že by ju k nám Tuzex prestal dovážať, ako sa Werich mylne domnieval, ale preto, lebo v tom čase sa už nevyrábala.