Investovanie v časoch neistoty: Od rastových akcií k defenzívnym investíciám

Keď americký politológ Francis Fukuyama na začiatku 90. rokov napísal knihu Koniec histórie a posledný človek, svet zažíval začiatok nadchádzajúcej eufórie. Pád komunizmu mal spôsobiť globálny nástup liberálnej demokracie ako hlavnej politickej ideológie. Studená vojna sa skončila a spolu s pozitívnou politickou zmenou prišla ekonomická zmena, ktorá sa označuje ako „veľké umiernenie“. Zdalo sa, že centrálna banka má ekonomiku v moci – pomocou malých zmien úrokových sadzieb dokáže regulovať infláciu aj ekonomický rast zároveň. V tomto období vzniklo označenie „maestro“ pre Alana Greenspana, vtedajšieho prezidenta amerického Fedu, ktorý dokázal „umierniť“ ceny aj hospodársky rast. Svet zažíval spolu so vstupom Číny a celého socialistického bloku do globálnej ekonomiky obdobie rastu bohatstva, neporovnateľné s inflačnými 70. rokmi a recesnými 80. rokmi. Toto šťastné obdobie však netrvalo večne. 

Krátka história finančného zlyhania

Ekonomika je z povahy závislosti od úverovej aktivity nevyhnutne cyklická. Keď sú ľudia optimistickí, zadlžujú sa, čím podporujú ekonomický rast. Spolu s ním rastie hodnota finančných aktív, čím bohatnú. Môžu si tak požičiavať ešte viac a začať špekulovať, že aktíva treba nakúpiť teraz, pretože po čase budú drahšie. Keďže najdôležitejšími aktívami, čo sa týka bohatstva populácie, sú nehnuteľnosti, tvoria základ finančných bublín. Inak to nebolo ani v rokoch 2006 až 2008 v Spojených štátoch, keď prudký nárast dlhu domácností vytvoril historický dopyt po nehnuteľnostiach. Ten prevýšil ponuku do takej miery, že vznikla najväčšia realitná bublina v americkej histórii. Zvyšok sveta nebol za Spojenými štátmi vinou finančnej globalizácie ďaleko. 

Keď sa však prítok nových úverov zastaví, prichádza k takzvanému Minského momentu. Mnohé investície sa ukážu ako nerentabilné a investori ich nedokážu splácať. Snaha zachrániť svoje bilancie prináša výpredaj najrizikovejších aktív. Bublina praská, ceny aktív kolabujú, no platenie dlhov ostáva. Niektoré subjekty, ktoré ich platiť nedokážu, krachujú, no väčšina výrazne oseká svoje výdavky, aby prežila. To automaticky prináša hlbokú recesiu, ktorá ďalej tlačí na šetrenie nákladov, prepúšťanie a nesplácanie úverov. Aby sa zabránilo negatívnej slučke ekonomickej depresie ako počas 30. rokov, do hry vstupuje vláda a centrálna banka. Prichádzajú s garanciami, dotáciami či masívnymi výdavkami financovanými dlhom s nulovými úrokovými sadzbami. Výsledkom je, že vlády a centrálne banky na svoje plecia preberú dlhy domácností, bánk či firiem, aby zastavili ekonomický pokles a udržali finančnú stabilitu. 

Ak je však bublina masívna, ako bola v roku 2008, proces netrvá mesiace ani roky, ale dekády. Japonská kríza z roku 1989 trvá viac než štyri dekády, ukazujúc, že ekonomika nemusí jednoducho vyrásť z prasknutia historických bublín nehnuteľností a akciových trhov zároveň. Diera v hodnote aktív môže byť taká veľká, že najslabšie subjekty si vyžadujú externú pomoc ešte roky po kríze. V USA to platilo pre banky a automobilky, v Európe pre banky a južanské štáty a v Japonsku pre banky a veľké korporácie. Nie je prekvapením, že po globálnej finančnej kríze z roku 2008 odštartovala v roku 2011 európska dlhová kríza a o štyri roky neskôr aj čínska ekonomická kríza. Jedna po druhej boli následkom pomalého ekonomického rastu spôsobeného šetrením a malým záujmom o úverovanie. Centrálne banky však opäť prišli s riešením: sľúbili nulové úrokové sadzby naveky. A ich stratégia vychádzala – ekonomický rast a inflácia sa stabilizovali, hoci na veľmi nízkej úrovni. Cenou za to bol ďalší enormný nárast dlhu a nové bubliny na akciových a realitných trhoch. 

Pritom ešte dekádu po globálnej finančnej kríze, v roku 2019, hrozila ekonomike recesia, keď sa rast prudko spomalil v čase po rozhodnutí americkej centrálnej banky „normalizovať“ menovú politiku prvým cyklom zvýšenia úrokových sadzieb od roku 2006. Už v druhej polovici roku 2019 bol Fed donútený úroky osekávať, keďže už dvojpercentné sadzby prispievali k umŕtvovaniu ekonomického rastu. Znenazdania, do toho prišla najväčšia spoločenská zmena v povojnovej histórii ľudstva – pandémia covidu-19, ktorá zamávala zaužívanými vzorcami spoločenského správania a priniesla zásadné zmeny na trhu práce, nehnuteľností a najmä cenovej stability. Aby vlády a centrálne banky zabránili ekonomickému kolapsu, do ekonomiky naliali bezprecedentné množstvo peňazí. To v čase úzkych dodávateľských hrdiel obmedzených covidom spôsobilo ponukový šok, keď produkcia tovaru nedokázala pokryť vysoký dopyt. Inflácia prudko vzrástla, no podľa centrálnych bankárov mala byť iba dočasná. Skutočne, ukázalo sa, že dočasná aj bola, ale „dočasnosť“ mala iné kontúry, ako si pôvodne mysleli. Rast inflácie sa začal na začiatku roka 2021 a kulminoval až o rok a pol neskôr, v júni 2022, ešte pred tým, ako centrálni bankári začali úrokové sadzby razantnejšie zvyšovať. Neprekvapila iba dĺžka inflácie, ale aj jej sila, keď v Spojených štátoch dosiahla maximá na úrovni deviatich percent a v eurozóne presiahla desať percent. Všetky ekonometrické modely, ktoré centrálne banky používajú, zlyhali. A tak razantne otočili svoju rétoriku a začali sa obávať návratu „veľkej inflácie“. Zavelili historicky najväčšie sprísnenie monetárnej politiky od 70. rokov minulého storočia, keď vyhnali úrokové sadzby nad päť percent v Spojených štátoch a nad štyri percentá v eurozóne. Sľúbili, že infláciu porazia za každú cenu. Ich chybný odhad stavu ekonomiky však priniesol nové problémy. 

Ekonomický chaos prichádza

Laureát Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman už niekoľko mesiacov opakuje, že situácia je ťažko čitateľná. Existuje totiž veľké množstvo dát, ktoré naznačujú, že ekonomika je silná, no existujú ďalšie makroekonomické čísla, ktoré ukazujú, že ekonomika je, naopak, veľmi slabá. Nastal ekonomický chaos, kde si optimisti nachádzajú a interpretujú čísla podľa potreby. Pesimisti zase ukazujú na iné dáta a ich negatívnu trajektóriu. Najlepším príkladom je rast americkej ekonomiky. 

Tradične sledovaná hodnota hrubého domáceho produktu (HDP) v druhom kvartáli medziročne narástla o slušných 2,5 percenta. To prispelo k úvahám o „mäkkom pristátí“ americkej ekonomiky, ktorá sa dokáže vyhnúť recesii. Výpočet ekonomického rastu má však dve strany. Jednou sú vyrobené statky a služby, označované ako HDP, no na druhej strane stoja príjmy, ktoré subjekty získavajú z ekonomickej aktivity. Táto štatistika sa označuje ako hrubý domáci príjem (HDI). Väčšinou platí, že HDP a HDI sú takmer identické. Tentoraz je však medzi nimi historická diskrepancia. HDI ukazuje na pokles ekonomiky na úrovni 0,5 percenta, čo je v radikálnom rozpore s HDP. Obavy z HDI potvrdzujú napríklad aj daňové príjmy americkej vlády, ktoré klesajú už štyri kvartály po sebe. 

Až následné revízie určia, kde je pravda. Historicky však platí, že HDI je k realite bližšie ako HDP. Preto čoskoro môžu prísť väčšie revízie nadol. Podobné, aké zažil najdôležitejší indikátor trhu práce – počet novovytvorených pracovných miest (NFP). Mesiac čo mesiac vychádza pomerne vysoko a všetkých presviedča, že trh práce je silný. Až následné revízie ukazujú, že NFP bol vysoko nadhodnotený v každom mesiaci roka 2023. Dôvodom je opäť štatistika, ktorá počíta s nadmerne optimistickým odhadom vzniku nových firiem, ktorý sa v skutočnosti nenapĺňa. Na trhu práce namiesto toho vidno významný pokles najímania nových pracovníkov, a to v čase, keď na trh vstupujú státisíce ľudí, ktorých úspory nahromadené počas covidu-19 sa už minuli. Časy, keď vláda rozdávala šeky domácnostiam, sú preč, rovnako ako odklad študentských splátok. „Povedať, že spotrebiteľ je dnes silný, čo znamená, že bude mať roky prosperujúce prostredie, je obrovská chyba,“ povedal šéf najväčšej americkej banky JPMorgan Jamie Dimon. 

Napriek významným hrozbám centrálne banky interpretujú situáciu po svojom. Vyberajú si indikátory, ktoré sú relatívne silné, a pomocou nich rozprávajú o ideálnych scenároch, akým je „mäkké pristátie“. Nikdy v histórii sa však nestalo, aby sa ekonomika pri boji s infláciou vyhla recesii. Keby centrálne banky boli súkromné inštitúcie, skončili by na súde pre silný konflikt záujmov. Záujmom centrálnej banky je ekonomický rast, a preto bude v každom vyjadrení podporovať subjekty v nákupoch a nových úveroch, a to aj za cenu neúprimnosti, ignorovania dôležitých dát a niekedy až manipulácie ekonomickej a finančnej reality. Médiá názory centrálnych bánk takmer bez výhrady a nekriticky preberajú, čo má za následok zvyšovanie dlhodobej finančnej zraniteľnosti a udržateľnosti. História je pritom plná príkladov zlyhaní centrálnych bankárov napriek sľubom, že sa už poučili a nabudúce sa zlyhaniam vyhnú. Každý by ich mal poslúchať na vlastné riziko. 

Trh situáciu nepodceňuje