Taliansky filmový režisér Giuseppe Ferrara mal už pred štvrťstoročím všetky ingrediencie na zaručený trhák. Burzové machinácie, slobodomurárske lóže, tajnú službu, vysokopostavených politikov, mafiu aj Vatikán. To všetko v dokonalom príbehu, aký by si vedel predstaviť len málokto. No trvalo mu až päť rokov, kým od producentov počul konečné rozhodnutie. Ani atraktívny námet nedokázal presvedčiť Silvia Berlusconiho a Vittoria Goriho, aby filmovému nápadu dali zelenú. Problémom určite nebola bujará fantázia, ktorej by len ťažko mohli diváci uveriť. Práve naopak – film mal byť vernou reprodukciou škandálu, ktorý v Taliansku poznal každý.
Centrom príbehu, ktorý sa dočkal sfilmovania až v roku 2001, bol taliansky finančný dom Banco Ambrosiano. Keď pred tridsiatimi rokmi vyhlásil bankrot, jeho najväčším akcionárom bol Inštitút pre náboženské diela. Ten je v centre pozornosti dodnes. Až na to, že len málokde spomenú jeho oficiálny názov. Pre médiá je to jednoducho Vatikánska banka.
Kombinácia centra rímskokatolíckej cirkvi a peňazí je dlhodobo mimoriadne živnou pôdou pre rôzne konšpiračné teórie. Nahráva im sama politika Vatikánskej banky postavená na extrémnom utajovaní všetkých dôverných informácií. Vedie účty, o ktorých existencii nevie prakticky nik. Nepodlieha žiadnemu auditu a neexistujú ani hodnoverné informácie o jej finančnej situácii. Tvrdí, že všetky záznamy po desiatich rokoch likviduje. Na rozdiel od ostatných bánk nemá žiadne pobočky. Nemá ani žiadnych akcionárov. Nevzťahujú sa na ňu pravidlá EÚ, funguje ako daňový raj. A aby toho nebolo málo, nemá šťastie ani na ľudí, ktorí sú s ňou priamo alebo nepriamo spájaní.
Bankárski pionieri
Katolícka cirkev má k bankovníctvu blízko už niekoľko storočí. Banku Ducha Svätého (Il Banco di Santo Spirito) založil pápež Pavol V. začiatkom 17. storočia. Bol to prvý bankový dom, ktorý začal v Ríme prijímať vklady verejnosti, a vzhľadom na svoj domicil v pápežskom štáte bol zároveň aj prvou centrálnou bankou na starom kontinente. Pôvodnou úlohou banky bola finančná podpora chátrajúcej nemocnice, no po krátkom čase už pomáhala aj ďalším ozdravovniam a zabezpečovala i financovanie verejných projektov. Samostatne fungovala až do roku 1992, keď jej históriu dopísala fúzia s Banco di Roma.
Historická skúsenosť s bankovníctvom nebola pre Vatikán automaticky synonymom finančného rozkvetu. Krátko po prvej svetovej vojne sa centrum katolíckej cirkvi ocitlo dokonca na hranici bankrotu. Situácia sa dramaticky zmenila až podpisom Lateránskych dohôd, ktorými získal Vatikán medzinárodnú suverenitu a finančnú injekciu – hotovosť a talianske štátne dlhopisy v celkovej hodnote vyše 90 miliónov amerických dolárov. V tom čase už mal Vatikán prichystaného muža, ktorý mal z týchto peňazí vyrobiť ďalšie. Bernardino Nogara sa stal finančníkom, ktorý sa podľa historikov v rozhodujúcej miere podpísal pod novodobú finančnú silu Vatikánu.
Predplaťte si TREND za najvýhodnejšiu cenu už od 1 € / týždeň
- Plný prístup k prémiovým článkom a archívu
- Prémiový prístup na weby Mediálne, TRENDreality a ENJOY
- Menej reklamy na TREND.sk
Máte už predplatné?
