Dokument, ktorý má zmeniť vymáhanie autorského práva na jednotnom digitálnom trhu, rozdelil aj europarlament, ktorý návrh v júli neschválil. V septembri o ňom bude hlasovať znova. Kontroverzné sú najmä články 11 a 13. Prvý má vydavateľom zabezpečiť, aby sa ich obsah nešíril online bez odplaty, týka sa teda napríklad aj vyhľadávača Googlu. Ďalší z článkov zas rieši používanie chráneného obsahu internetovými platformami – od sociálnych sietí či nástrojov na zdieľanie a zverejňovanie súborov chce, aby preverovali, či nešíria autorsky chránený obsah. Podľa advokáta T. Kamenca, ktorý je v tejto veci právnym poradcom slovenských vydavateľov, sú navrhované zmeny dôležité.
Ako majú zmeny, ktoré má schváliť Európsky parlament, pomôcť vydavateľom?
Z pohľadu vydavateľov je podstatné to, aby pri monetizácii obsahu získali spravodlivý podiel. Vydavatelia zamestnávajú žurnalistov, ktorí tvoria obsah. Ten sprostredkúvajú svojim čitateľom rôznymi spôsobmi. Rovnako obsah tlače je sprostredkúvaný takzvanými službami informačnej spoločnosti, ako ich nazýva smernica. Za dominantného hráča môžeme v tomto považovať Google. Ak v reťazci jedna zo strán získava väčšinu možného výnosu a zvyšní hráči nedostávajú, čo im patrí, situácia je asymetrická. Tí, čo produkujú obsah, teda to, čo de facto tvorí internet a čo je predmetom vyhľadávania, na tomto obsahu v konečnom dôsledku neprofitujú. Je možné, že v nejakom momente nebudú mať vydavatelia z tohto dôvodu dostatok prostriedkov, aby ďalej prevádzkovali svoju činnosť, teda aby zamestnávali novinárov a vydávali noviny.
Je zmena autorského práva a definovanie práv vydavateľov to, čo im môže významne zlepšiť ekonomickú situáciu?
Ak si pozrieme prepad tržieb vydavateľov za ostatné roky, nenastal preto, že by sa im dramaticky zhoršil obsah alebo že prestali byť zaujímaví pre publikum. Je to aj z dôvodu, že s ohľadom na dnešné technológie je obsah relatívne voľne dostupný, šírený bez odplaty a na výnosoch neparticipujú tí, ktorí ho tvoria. Cieľom smernice, teda konkrétne zavedenia práv vydavateľa v článku 11, nie je cenzúra internetu ani zničenie slobody, ako to niektorí prezentujú. Vydavatelia to vidia práve naopak – cieľom je garancia slobody, vyváženej a kvalitatívne silnej žurnalistiky, ktorá nie je platená temnými silami z Východu, ale dokáže vygenerovať dostatok prostriedkov na fungovanie vlastnou činnosťou. Vydavatelia musia byť schopní zarobiť dostatok peňazí, aby mohli zaplatiť kvalitných novinárov, ktorí budú tvoriť overený obsah spĺňajúci najnáročnejšie novinárske štandardy.
Článok, ktorý rieši práva vydavateľov, nazvali kritici „daň z odkazu“. Vydavatelia vysvetľujú, že to nezodpovedá realite. Čo teda článok má vyriešiť v praxi?
Vydavateľom dá výhradné práva na vlastné diela, rieši teda vysporiadanie diela, napríklad snippetu alebo úryvku. Prax je dnes taká, že značná časť čitateľov si prečíta úvod článku z toho, čo je uverejnené vo vyhľadávači. Na základe toho sa predáva dostatočné množstvo reklamy. Z tohto titulu si vydavatelia myslia, že ak sa články majú používať naďalej takto, mala by im z príjmov putovať spravodlivá časť. Z tej zas podľa návrhu smernice patrí časť aj žurnalistom, čím by mal byť zabezpečený spravodlivý podiel na výnosoch všetkých zúčastnených osôb.
Google a iní však nastavenie vnímajú inak. Kompromis s vydavateľmi na veľkých trhoch firma nedosiahla. Má šancu vôbec vzniknúť?
Všetci sledujú svoje záujmy, agregátory ako Google majú svoj pohľad, rovnako ako vydavatelia. Je otázka, čo v tomto prípade znamená kompromis a pre koho. Predkladatelia smernice spravili text akceptovateľný pre podstatnú časť spoločnosti, ale nedá sa asi očakávať, že by s návrhom všetci súhlasili. Momentálne má však podporu nielen vydavateľských, ale aj novinárskych organizácií. Kvitujú ho veľké médiá aj menší vydavatelia.
Zmení sa v niečom práca novinára, ak smernica prejde? Bude môcť citovať len zdroje, s ktorými má jeho vydavateľ vyriešené autorské práva?
V tomto sa prax nebude líšiť od súčasného stavu. Aj teraz je autorské právo zadefinované s tým, keď musíte mať súhlas na šírenie, respektíve dohodnúť si odplatu. Výnimky sa však takisto aplikujú – napríklad aj pri hyperlinkoch, teda odkazoch na pôvodné diela, čo bežne v médiách vidíme. Čiže keď v článku citujete denník Sme, nič sa na spôsobe práce nezmení. Nemusíte za to inému médiu platiť. Vydavatelia budú mať také práva, aké sú definované v súčasnosti v smerniciach, skôr ide o posilnenie ich pozície a lepšiu vymožiteľnosť v prípade, že niekto využíva celé časti ich obsahu. S tým, že výnimky napríklad v podobe citácie sa budú naďalej uplatňovať.
Ako si vydavatelia uplatnia svoje práva napríklad voči Googlu?
Je to vecou národného právneho poriadku. Licencovanie však nie je nová vec. Predpokladám, že by sa v praxi realizovalo prostredníctvom kolektívnej správy práv, skôr ako individuálne. Teda Google, Yahoo či Bing uzatvoria licenčnú zmluvu so všetkými slovenskými portálmi o tom, že ich zaradia do katalógu vyhľadávania. Výsledky tvorivej duševnej činnosti by tak už neboli zadarmo. Nemalo by byť už možné používať text na komerčné účely bez toho, aby som zaň zaplatil. V zmysle návrhu smernice sa však toto netýka použitia na vlastné a nekomerčné účely. Príkladom môže byť Wikipédia, ktorej by sa zmena nemala dotknúť.
Na Google už tlačili vydavatelia vo Francúzsku, v Nemecku aj v Španielsku, kde služba Google News s vyhľadávaním článkov dočasne skončila. Nenaznačuje to, že dospieť k fungujúcej spolupráci bude nemožné?
Situácia zo Španielska sa uvádza ako príklad zlyhania systému, ale v krajine je systém príbuzného práva inak definovaný. Španielski vydavatelia nehovoria, že by systém zlyhal. Keď Google oznámil, že s Google News odchádza, na určité obdobie klesol stránkam traffic. Ale po pár týždňoch sa vrátil na prechádzajúcu úroveň. Nemeckí vydavatelia priznávajú, že ich systém nie je ideálny s ohľadom na legislatívu, ale podstata veci sa postupne presadzuje. Na súdoch prebiehajú viaceré spory vydavateľov s Googlom. Podľa mojich informácií už súdy v nejakom rozsahu uznali práva vydavateľov a potvrdzujú sa ich nároky.
Pre vydavateľov je podstatné, aby dostali spravodlivý podiel z príjmov
Čo by taká legislatíva spravila s trhmi ako Slovensko? Neprídu vydavatelia o časť trafficu, ak by Google postupoval rovnako a nedohodol sa na platbách za obsah?
Práva vydavateľov sú stále práva, čiže nie povinnosť. V Španielsku to je mandatórna povinnosť platiť za obsah, ale smernica EK to takto neformuluje. Čiže vydavateľ si sám môže rozhodnúť, či bude poskytovať právo využívať ním generovaný obsah za odplatu alebo zdarma. Teda keď to chce dať Googlu grátis, môže. Skúsenosti nehovoria, že by menší vydavatelia mali byť poškodení tým spôsobom, že ich Google nezobrazí. Je to síce hegemón internetového priestoru, ale musí rešpektovať pravidlá, aby bola zachovaná hospodárska súťaž. Nemôže svoju dominanciu zneužiť tak, aby vydavateľov tlačil do neprimeraných podmienok. Ak v slovenskom prostredí generuje Google nejaké výnosy, tak obsahom tvoreným veľkými aj malými vydavateľmi. V momente, ak bude chcieť zachovať tento stav, bude potrebné, aby uzatvoril zmluvy s čo najväčším počtom. No a stále platí, že vydavateľ si sám posúdi, či je preňho výnosnejší traffic z vyhľadávača alebo priama platba.
Zdroj: Milan David
Zasiahne niečo z toho aj fungovanie médií na Facebooku?
Teoreticky, ale Facebook nie je úplne klasický agregátor. Diela na ňom zdieľajú primárne používatelia, ide teda o privátne použitie. To úpravou na úrovni EÚ nie je dotknuté. Vydavatelia si prajú, aby čitatelia zdieľali ich obsah. Nerobia to s ohľadom na dosahovanie zisku, ale ako privátnu aktivitu v rámci sociálnych médií.
Čo ak sa vydavatelia s Googlom vôbec nedohodnú a ten odsunie európsky trh a sústredí sa na iné teritóriá?
Takýto scenár asi nie je vylúčený. Vo virtuálnom prostredí nemôžeme existovať jeden bez druhého. Google funguje na obsahu, ktorý tvorí niekto iný. A ten niekto je zas navštevovaný s ohľadom na to, ako ho vyhľadá Google. Videl by som to ako symbiózu, nie ako súboj dvoch protichodných záujmov. Európa nie je asi zanedbateľné ihrisko, čo sa týka kúpnej sily, aj keď je vecou každého podnikateľa, či tu bude prítomný.
Je reálne, aby legislatívna úprava pomohla vydavateľom lepšie si vymôcť svoje práva? Majú ich aj dnes a na súdy sa veľmi neobracajú.
Práve preto je nová legislatíva zameraná na digitálne prostredie. Na Slovensku je známy príklad jednej spoločnosti, ktorá ako monitorovacia agentúra dlhodobo predávala obsah slovenských médií svojim klientom bez toho, aby z toho platila akúkoľvek odplatu vydavateľom. Doteraz sa vedú spory, či je možné niečo také robiť. Prišlo k rôznym rozhodnutiam súdov, no zbežný pohľad na vec naznačuje, že niečo podobné nemôže byť v poriadku. Nedá sa predávať cudzí obsah bez toho, aby som mal na to právo, skopírovať články k sebe a predávať ich ďalej. To nie je o slobode, to je využívanie cudzej práce vo svoj prospech. Niekto musí zaplatiť tristo redaktorov a niekto dvoch, ktorí to bez dovolenia použijú. To sú veci, ktoré dokumentujú, prečo sú práva vydavateľov potrebné a prečo treba riešiť celú úpravu cez nové príbuzné právo. Vydavatelia majú mať väčšiu kontrolu nad tým, čo tvoria.
Google by sa mal s vydavateľmi dohodnúť na symbióze
Veľa sa hovorí aj o článku 13, ktorý mnohí prezentujú ako automatickú internetovú cenzúru, lebo platformy podľa nej budú musieť riešiť autorské právo za vlastníkov práv a filtrovať obsah, ktorý nie je vysporiadaný. Používatelia teda nebudú môcť nahrať hocijaký obrázok či video. Automatická kontrola vraj spomalí platformy typu Instagram.
Vieme, že takéto nástroje už existujú a nespomalili internet. Ani v prípade Googlu či YouTubu, ktorí majú Content ID, netrvá hodiny, kým skontrolujú obsah. Je však chybné považovať internet za miesto, kde je všetko zadarmo. Nie je to priestor, kde si môžem zobrať čokoľvek a použiť to akokoľvek. Fotky, ktoré sú zverejnené na internete, nie sú voľne dostupné fotky. O tomto už nie je dnes spor a nemôžeme sa tváriť, že je to niečo, čo zavádza smernica. Ak je reč o článku 13, mal by garantovať lepšie nástroje na ochranu toho, čo aj teraz vyplýva z právnych predpisov.
Hovorilo sa aj o tom, ako používatelia už nebudú môcť tvoriť klasické meme obrázky, lebo aj pri tom používajú cudzie diela.
Nie je to pravda, úprava neznemožní využitie autorských diel na paródiu, pastiš a iné umelecké formy. Je to skôr naopak. Článok 13 zavádza aj opravný mechanizmus, ktorý doteraz neexistuje. Ak ste v súčasnosti cez Content ID vyhodnotený ako porušovateľ autorského práva, tak obrázok nezverejníte a hotovo. Nemáte ani kde tvrdiť, že je to iba meme. Po novom si budete môcť uplatňovať námietku. Využitie diela na paródiu ani podľa súčasných pravidiel nie je porušením autorského práva.
Technológie, ktoré majú zabezpečiť, že platformy nezverejnia autorsky chránený obsah, zdražia ich prevádzku. Kde na to vezmú? A majú istotu, že budú funkčné do požadovanej miery?
Mnohé platformy to už robia v súčasnosti bez toho, že by im to niekto prikazoval. Keď prevádzkujem portál, musím byť nejakým spôsobom zodpovedný za to, čo šírim, a musím garantovať, že nebudem porušovať cudzie práva. A ak áno, tak zabezpečím nápravu. Určite systémy ako Content ID budú pokračovať a zdokonaľovať sa.
Aj europoslankyňa Julia Reda, ktorá je ostrou kritičkou smernice, hovorí o „konci internetu“ tak, ako ho poznáme, teda slobodného a bez cenzúry. Nevyplýva to z niektorých opatrení smernice?
Využitie technológie na ochranu autorských práv nie je zánik slobody. Ak sa zhodneme, že nie je možné používať cudzí obsah, je potom otázka, či sa také opatrenie nemá aj vymáhať. Iba názor europoslankyne o údajnom spomalení internetu nemôže byť argumentom, aby sme rezignovali z vymáhania práva. Je vhodné zabezpečiť si také prostredie, ktoré do nejakej miery automaticky znemožňuje porušovanie práv. Aj súčasné prípady poukazujú, že technologický problém to nie je a nemožno to považovať za cenzúru a ani koniec slobodného internetu.
Prečo teda nie je v tejto veci zhoda?
Návrh je už veľkým kompromisom a získava podporu. Domnievam sa, že pre spoločnosť je výhodné prijať túto smernicu a garantovať práva vydavateľov, lebo je to jeden z nástrojov, ako zabezpečiť a udržať kvalitatívne silnú žurnalistiku. Teda novinárov nenapojených na propagandu, štátne záujmy, prípadne píšucich na objednávku niektorej zo strán. Ak takáto žurnalistika nebude, nahradí ju low-costová novinárčina alebo tá financovaná niektorými štátmi. Treba si uvedomiť rozmach konšpirátorského žurnalizmu. To je produkt, ktorý nestojí takmer nič a získava široký zásah v spoločnosti. Je otázka, čo takáto publicita robí s demokratickou spoločnosťou. Nie je dobré ju zakrývať či popierať. Na druhej strane demokratická spoločnosť potrebuje aj vzdelaných a kvalitných novinárov plniacich svoje celospoločenské poslanie. Je potrebné mať možnosť porovnať konšpiračné tvrdenia s informáciami z overiteľných zdrojov podporených redakčnou, editorskou činnosťou.
Prejde podľa vás smernica na druhý pokus v europarlamente?
Myslím, že áno, ide o komplexnú úpravu, ktorá sa netýka len článkov 11 a 13. Obsah je širší a existuje zhoda v rámci odvetvia, že by smernica prejsť mala. Je otázka, čo sa stane pri hlasovaní. Do 5. septembra majú byť doručené ďalšie pripomienky a návrhy k súčasnému zneniu. Prvé odmietnutie návrhu bolo veľmi tesnou väčšinou, navyše mnoho poslancov nebolo prítomných na hlasovaní. Odôvodnenie bolo, že je potrebné ešte ďalej rokovať.
Z trinástich slovenských europoslancov sa pri hlasovaní v júli piati zdržali. Vysvetľujú im vydavatelia, prečo by mali hlasovať za?
Všetkých europoslancov vydavatelia oslovili, ponúkli možnosť diskusie. Žiaľ, niekedy sa problematika prezentuje cez mýty a tvrdenia, ktoré nie sú pravdivé, a celá téma sa tým démonizuje. Nemyslím si, že tento predpis je protiliberálny alebo ohrozuje slobodu, posilnenie pozície vydavateľov má skôr šancu byť jedným z čriepkov, ktoré pomôžu zachovať slobodnú výmenu informácií.
Politici sa v téme pomerne výrazne angažujú. Svedčí to o tom, že si uvedomujú silu médií a internetu?
Určite, to, akým spôsobom sú použité médiá a sociálne siete na šírenie ideí a informácií, má značný vplyv na politiku. Môžeme vidieť veľkú slobodu, ktorá však nemala za dôsledok rozvoj a ochranu „skutočnej“ demokratickej spoločnosti, ale vo veľa prípadoch ide skôr o opačný trend. To, čo sme si mysleli, že garantuje neobmedzenú slobodu, je zneužité určitými osobami na ich vlastný prospech a ich komunikácia je skôr demagógiou ako slobodným šírením informácií. Hradbou voči tomu môže byť len kvalitná žurnalistika. Ak sa názory spoločnosti budú formovať na základe hoaxov a dezinformácií, to je cesta do pekla.
Tomáš Kamenec (42)
Zdroj: Milan David
Advokát, partner kancelárie Paul Q Law Firm, právny poradca Asociácie vydavateľov tlače, ktorá je súčasťou európskeho združenia vydavateľov ENPA. Špecializuje sa na autorské aj mediálne právo, v súdnych sporoch zastupoval novinárov a médiá ako denník Sme, RTVS, TV Markíza (aj v spore o zmenky s Mariánom Kočnerom), týždenník TREND, Rádio Expres či Fun rádio.
