Inflácia na vrchole: Prečo inflácia prudko vzrástla a môže aj prudko poklesnúť

Historici budú rok 2022 súdiť najmä na základe dvoch fenoménov. Prvým je vojna na Ukrajine, druhým prudký nárast inflácie. Boj s rastom cien bude predmetom dlhých diskusií o tom, ako by sa mala k nemu postaviť centrálna banka. Momentálne prevláda názor, že hrozí riziko vysokej inflácie, ktorá sa môže do ekonomiky zakoreniť. To je dôvod agresívneho zvyšovania úrokových sadzieb – centrálne banky musia napraviť, čo pred viac ako rokom podcenili.

To, že situáciu podcenili, však znamená, že s ich schopnosťou odhadovať a riadiť infláciu nemusí byť všetko v poriadku. Ekonomická história ukazuje, že centrálne banky nedokázali vysokej inflácii zabrániť ani ju jednoducho poraziť v 70. rokoch. Nedokázali zabrániť ani veľkej finančnej kríze v roku 2008 a po celú následnú dekádu poraziť defláciu. Vzniká tak nepríjemná otázka, či sa rola centrálnych bánk a ich schopnosť riadiť ekonomiku nepreceňujú. Keby to tak bolo, prinieslo by to zásadné otázky týkajúce sa ďalšieho vývoja inflácie, hospodárstva aj finančnej stability.

Existuje totiž alternatívny pohľad na to, čo inflácia je, kedy vzniká a zaniká a ako ju možno riadiť. Tvorca monetaristickej teórie a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Milton Friedman v známom bonmote povedal, že inflácia je vždy a všade monetárny fenomén. Znamená to, že iba väčšie množstvo peňazí v obehu podporuje vyšší rast cien. V zásade má pravdu, aj keď nie vždy to platí doslovne.

Z času na čas totiž môžu vzniknúť obdobia prudkého rastu cien, ktoré nie sú založené na raste peňažnej zásoby. Vznikajú napríklad na základe prudkého rastu cien energií či pod vplyvom úzkych hrdiel dodávateľských sietí. Vtedy ponukový šok spôsobí, že ceny nedostatkového tovaru prudko vzrastú, a pokiaľ majú silné zastúpenie v spotrebiteľskom koši, inflácia je na svete. Takúto situáciu zažíva svet aj teraz.

Pokiaľ sa však množstvo peňazí v obehu zásadne nezvýši, spotrebiteľ bude musieť zaplatiť viac za jeden statok a nebude si môcť dovoliť kúpiť druhý statok. Nákupné preferencie sa posunú smerom od luxusnejšieho tovaru k základnému. Ak sa platí viac za rovnaké alebo menšie množstvo tovaru, vzniká situácia, že vzácne zdroje sa míňajú najmenej efektívnym spôsobom. Ekonomika chradne a prichádza recesia. Tá prináša ďalšie spomalenie výdavkov. Ak sa táto situácia deje na globálnej úrovni, spomalí sa aj dopyt po nedostatkových statkoch a ich ceny nakoniec klesnú. S poklesom cien všetkého je po inflácii. Lepšie povedané, po ponukovom šoku.

Ponukový šok síce prináša cenový šok, no ten je nutne krátkodobý. Bolo by naivné myslieť si, že z cenového šoku môže vzniknúť dlhodobá a trvalá inflácia. Nemôže, pokiaľ zároveň nevzniká aj monetárna inflácia – nezvyšuje sa množstvo peňazí v obehu. Monetárna inflácia je jediným dôvodom vzniku dlhodobejšej inflácie. A práve v týchto parametroch existuje zásadný rozdiel medzi súčasnosťou a históriou 70. rokov minulého storočia – obdobia, ktoré sa pre rastúce ceny energií pripodobňuje k terajšku. Ide však o veľmi odlišné obdobia, a pokiaľ k nim monetárne autority pristupujú rovnako, hrozia negatívne šoky, tentoraz spôsobené priamo centrálnymi bankami.

Cenový šok 40. rokov

Porovnávať 70. roky a súčasnosť nie je vhodné z viacerých dôvodov. Hlavným je, že vtedy hrala ropa v ekonomike omnoho dôležitejšiu rolu než dnes. Prudký nárast jej ceny spôsobil, že exportéri ropy začali dosahovať obrovské prebytky obchodnej bilancie, ktoré si ukladali v bankách po celom svete. Vznikli petrodoláre. Miliardy a miliardy dolárov sa nespotrebovali, ale vložili sa ako rezervy do bánk v New Yorku či Londýne. Následne sa na z nich na základe frakčného systému tvorili násobne väčšie úvery. Počas 70. rokov nerástli iba ceny ropy, ale zároveň množstvo úverov. Tie sa stali primárnou monetárnou bázou, na základe ktorej sa zvyšovala kúpna sila. Úvery sú nové peniaze, ktoré spôsobujú infláciu. Tak ako sa to stalo napríklad pred veľkou finančnou krízou.

Po roku 2000 bolo jedno, ako veľmi Európska centrálna banka alebo americký Fed zvyšovali úrokové sadzby, množstvo úverov to neobmedzilo. Medzi rokmi 2003 a 2008 vzrástol napríklad v eurozóne objem domácich úverov korporáciám z troch takmer na päť biliónov eur. O podobné dva bilióny eur vzrástol aj objem úverov domácnostiam. Napriek tomu, že úrokové sadzby sa zvýšili z dvoch na štyri percentá, práve bilióny nových eur putovali do ekonomiky a vytvárali infláciu. Rast cenovej hladiny pred krízou presiahol štyri percentá, dvojnásobok toho, čo chcela ECB. Proti „prehriatej“ ekonomike bola bezmocná – zvyšovanie úrokových sadzieb nestačilo kompenzovať prehnane pozitívne vyhliadky bánk a spotrebiteľov.

Štyri bilióny v úveroch pritom boli len malou časťou veľkého rastu peňažnej masy. Nad nimi sa tvorili ďalšie bilióny nových peňazí vo forme eurodolárov, derivátov, sivých peňazí a iných mimobilančných peňazí, o ktorých centrálne banky nevedia prakticky nič. Primárnym zdrojom tvorby peňazí sú komerčné a investičné banky – ak požičiavajú, vzniká inflácia, ak nepožičiavajú, objavuje sa deflácia. Centrálne banky svojimi operáciami, akou je kvantitatívne uvoľňovanie a v určitej miere aj zmena sadzieb, ovplyvňujú tvorbu peňazí iba nepriamo a limitovane. Pre monetárnu politiku 21. storočia a jej schopnosť efektívne riadiť ekonomiku ide o nepríjemné zistenie.

V súčasnosti sa pre hrozbu recesie a vysokej inflácie zároveň spomína pojem stagflácia. Ten vznikol v 70. rokoch, no paradoxne, 70. roky neboli stagflačné. Pohľad na rast HDP krajín OECD ukazuje, že napriek konštantnej inflácii presahujúcej päť percent bol celkový hospodársky rast kladný a pomerne silný, keď dosahoval priemerné úrovne okolo štyroch percent. Potvrdzuje to tézu, že inflačné obdobie bolo spôsobené simultánnym rastom objemu úverov, vysokých vládnych výdavkov a ponukového ropného šoku.

V súčasnosti je však situácia odlišná. Ekonomika výrazne klesla v roku 2020, čo vytvorilo podmienky pre prudký odraz rastu v roku 2021, no už rok 2022 ukazuje, že globálny HDP výrazne sklame a na budúci rok možno očakávať aj globálnu recesiu. Žiadna trvalá inflácia nehrozí. Naopak, ceny môžu prudko klesnúť.

Príkladom historického vývoja, ktorý má najväčšie paralely so súčasnosťou, nie sú 70. roky, ale povojnové obdobie v USA. Keď sa skončila druhá svetová vojna, objavil sa veľký nedostatok tovaru pre odloženú spotrebu domácností. Medzi rokmi 1945 a 1949, keď mala populácia USA iba 140 miliónov obyvateľov, Američania nakúpili 20 miliónov chladničiek a 21 miliónov automobilov. Keďže ponuka nebola pripravená na veľký dopyt poháňaný vysokými úsporami a novými úvermi, vznikli obrovské inflačné tlaky.

Z rastu cenovej hladiny na úrovni troch percent v júni 1946 sa inflácia zvýšila na vyše 20 percent v marci 1947. Podobne ako v súčasnosti inflácia vznikla kombináciou nedostatku ponuky, vysokých úspor a pôžičiek. Mala však trvalý charakter? Nie. Keď sa prvotný dopyt uspokojil a Fed zabrzdil tvorbu úverov, miera inflácie prudko klesla. V roku 1949 sa objavila deflácia, ktorá spolu s miernou recesiou pretrvávala viac ako rok. Inflačnému šoku bol koniec.

Cenový šok súčasnosti