Indovia poznajú len prácu a rodinu, Číňania si vedia aj oddýchnuť

Každý, kto ide do týchto krajín, si podľa neho musí uvedomiť, že nemôže meniť tamojšiu kultúru. V Číne si napríklad ľudia počas prestávky v práci pospia, Indovia sa zase po obede prechádzajú. Kým Číňania majú radi pri autách luxus, Indovia si potrpia napríklad na zvuk klaksóna.

Ako ste vnímali firemnú kultúru po príchode do Indie?

Bolo to pre mňa obrovské prekvapenie. Som pracovitý typ človeka a pred odchodom som si nerobil prieskum. Jednoducho som sa tam rovno vybral. Keď som vystúpil z lietadla a rozhliadol sa, spýtal som sa sám seba, čo tu vlastne budem tri roky robiť. Bol to šok. Teraz na to však spomínam v dobrom.

Aký tím ste v Indii riadili?

Keď som prichádzal, mal som pod sebou päť ľudí a pri odchode ich bolo osem. Staral som sa nielen o kontroling, ale aj treasury. V prípade treasury bolo zaujímavé to, že v takomto podniku sa fakturuje v lokálnej mene, čiže som musel počítať aj s tým, ako sa bude mena vyvíjať. Robili sme hedžing podľa predpokladaného vývoja, aby sa firma nedostala do problémov. Bolo to v podstate celé finančné riadenie firmy. Bola to pre mňa obrovská škola, ktorú by som odporučil každému manažérovi.

V čom je to pre manažéra obrovská škola?

Je to práca s inou kultúrou. Keď porovnám Indiu, Čínu a Európu, tak Čína urobila už veľa krokov, aby sa z rozvojovej krajiny dostala na špičku. Vnímam ju už ako rozvinutú ekonomiku, kde sú skôr len drobné kultúrne rozdiely. V Indii aj dnes ešte nie je výnimočné vidieť, ako roľníci orú pole s kravami. Krajina sa rozvíja, ale nie tak rýchlo ako Čína.

Ako sa líši manažovanie ľudí v týchto odlišných kultúrach?

V Indii sú ľudia hladní po informáciách. Indovia sú úžasní v tom, že sú mimoriadne pracovití. Vy im dávate úlohy, oni ich nejakým spôsobom plnia, ale pracujú sedem dní v týždni. Nie preto, že ich niekto núti. Normálny pracovný týždeň vyzeral tak, že sme robili šesť dní, ale stalo sa, že som potreboval niečo dorobiť aj v ten siedmy deň. A keď som prišiel do práce, našiel som tam polovicu svojho tímu. Napriek tomu, že mali rodiny a deti, tak boli hladní po informáciách, po úspechu. Chcú byť najlepší. Sami na sebe pracujú.

Konkurencia je tam teda obrovská.

Áno, pestuje sa to v ľuďoch už od detstva. Bavil som sa s mojím nadriadeným, ktorý mi vravel, že väčšina Indov študuje na súkromných školách. Štátne školy vraj nemajú takú dobrú úroveň. Je to, pravdaže, drahšie a dovoliť si to nemôže každý. Ale keď už študujú, chcú byť najlepší. Šéf mi hovoril, že ak skončil v teste druhý, rodičov zaujímalo v prvom rade to, prečo

nebol prvý. Sú tlačení do toho byť najlepší, či už je to v športe, manažmente alebo škole. Z toho pramení aj ich obrovská ctižiadostivosť.

Nie je to podobné aj v Číne, kde je takisto obrovský tlak na deti, aby boli najlepšie, a neúspech sa takpovediac nepripúšťa?

Áno, aj Číňania sú ctižiadostiví, ale koncentrácia ctižiadostivosti nie je taká veľká ako v Indii. Indovia chcú byť najlepší aj preto, aby sa mohli dostať mimo krajinu a získavať skúsenosti v zahraničí. Toto už v Číne nie je. Tí túto potrebu nemajú. Dnes sú už v krajine prítomné všetky významné univerzity. Vzdelanie a uplatnenie môžu získať doma. Indovia rátajú s tým, že by chceli ísť do zahraničia a získavať tam skúsenosti.

Nepracovali vaši kolegovia v Číne tak veľa ako v Indii?

Nie, oni sú pracovití, ale dokážu si následne aj oddýchnuť a užiť si život. Venujú sa športu, chodia za kultúrou. Indovia pracovali od deviatej ráno do deviatej večer a niekedy aj v noci. Sú zameraní najmä na rodinu a na prácu. To je pre nich to najdôležitejšie.

Kedy ale pri takomto pracovnom nasadení mali čas na rodinu?

Ak nie sú v práci, sú s rodinou. Nemajú čas na zábavu alebo koníčky. Práca je pre nich v podstate koníčkom. Alebo si to aspoň vsugerúvajú. V Indii je striktne určené, kto má v rodine akú úlohu. Stále tam fungujú dohovorené manželstvá, keď rodičia dohadujú budúcich partnerov pre svoje deti.

Ako je to so zamestnávaním žien? Je akceptované, aby sa žena zamestnala a stala spoluživiteľkou rodiny?