Konečne prichádzame do mesta Vythiri presláveného jedným z najvyšších vodopádov sveta, ktorý je teraz počas obdobia sucha čiastočne vyschnutý. Chudučký tichý indický chlapec Anwer berie môj kufor a nakladá batožinu aj Anne a Adrianne do taxíka. Vezie nás do home stay Pranavam na kopci, kde budeme spolu bývať tri dni.
V budove venovanej hosťom mám pridelenú hneď prvú zo štyroch izieb. „Mám izbu na dvoch poschodiach? Jupí!“ hádžem kufor, bežím dolu schodmi a skáčem na posteľ. Máme chvíľu na oddych, lebo obdobie dažďov sa skončilo v novembri, a tak rieka, po ktorej sme mali robiť rafting na bambusových pltiach, skoro úplne vyschla po troch mesiacoch bez dažďa. Marec nie je zďaleka najvhodnejším obdobím na návštevu Wayanadu, ak chceme vidieť hustú zelenú vegetáciu a rieky plné vody. Sama sebe sľubujem, že nabudúce prídem po monzúnových dažďoch v auguste alebo septembri.
Robím pár fotiek a hneď s dievčatami kráčame dolu do domu majiteľov, s ktorými budeme mať prvú večeru. Pani Rema a jej manžel Ravindran, obaja po sedemdesiatke, boli práve tí, ktorí v roku 2000 prišli s nápadom otvoriť prvý home stay v tejto oblasti a prenajímať izbu turistom. Až v roku 2007, keď sa idea ukázala úspešná, rodina postavila dvojposchodovú budovu so štyrmi izbami pre hostí, kde teraz bývam ja, jedna Angličanka a Bulharka.
Zdroj: Alexandra Kováčová
Všetko prechádza cez žalúdok
Už naša prvá večera ma veľa naučí. Prvýkrát v živote ochutnávam varený koreň tapioka, dosa placky, pálivé kokosové čatní a jackfruit – najväčšie ovocie sveta. Východoindický chlebovník môže vážiť až 30 kg!
Od Remy sa naučíme zaujímavú históriu ich územia. „Moja matka zdedila túto pôdu od babky. V minulosti tu v Kerale to boli len ženy, ktoré zdieľali všetko s ďalšími ženami v rodine. Naopak, v súčasnosti synovia dedia rovnakú časť ako dcéry. My sme sa sem presťahovali z mesta Kochi až v roku 1997, ale naše dcéry bývajú v Dubaji a Iraku.“
Dozvedáme sa, že podobne ako zvyšok pôdy vo Wayanad, kávovníková plantáž a ryžové polia zaberali celý pozemok. Remin otec bol uznávaný lekár a budova, kde teraz bývajú, slúžila kedysi ako nemocnica pre domorodé kmene.
Pán Ravindran je ako sekretár WTO, turistickej organizácie vo Wayanade, otvorený novým kultúram. Spolu s manželkou od nás vyzvedajú, čo sa dá, ako žijeme my v Európe, ako vyzerajú naše domy a rodiny a čo sa nám najviac páči na cestovaní. Obyvatelia Keraly sú naozaj veľmi zvedaví ľudia a pri učení o ich hinduistickej kultúre sa snažia čo najviac naučiť aj oni o našom živote.
Zdroj: Alexandra Kováčová
Ticho rušia len zvieratá
Po večeri si naplno vychutnávam zvláštny dizajn mojej izby, kde môžem prechádzať do kruhu zo spálne do kúpeľne a vyjsť druhými dverami priamo na malé kamienky pod strieškou a odtiaľ rovno zase do spálne. Jednoducho – masáž chodidiel v cene ubytovania.
Milujem fakt, že vo vyššie položenom Wayanade sa človek oproti zvyšku Keraly neprestajne nepotí. Dokonca sa v noci zobudím aj na pocit chladu a potrebujem teplú sprchu. Po mesiaci v Kerale sa mi to stáva prvýkrát. A tiež to, že počas sprchovania na mňa zrazu skočí trojcentimetrový lúčny koník. Neskôr sa od miestnych dozvedám, že koník je v Kerale symbolom prosperity. Tak uvidíme, či to platí aj pre navštevujúcich turistov.
Z krátkej meditácie pri zvuku cikád a hlučného ranného vtáctva na terase obkolesenej tropickou vegetáciou ma preberie Adrianna výkrikom z vedľajšej izby. „Alex, pozri, mám plný vak mravcov.“ Začne ich sypať von ako zrnká maku. Radšej jej ani nevravím, akú 15 cm kobylku mala večer pri dverách, a nespomeniem ani toho švába, čo k nej odo mňa odišiel na návštevu.
V Kerale sa rodiny stretávajú pri jedlách, a tak aj my zase raňajkujeme s Remou a jej manželom v ich dome. Mladá slúžka nám ukazuje, ako sa krája jackfruit a najľahšie konzumuje surový. K tomu skúšame biele palacinky vellappa, pochúťky z cíceru, sladkú ryžu puttu s kokosom a ada dezert z kokosu a cukru zabalený v škoricových listoch. Žalúdok sa mi usmieva aj po maličkých sladkých banánoch a aj po dlhých varených, ktoré rastú len v južnej Indii. Stále ma neprestáva udivovať to množstvo banánov v Kerale a ich rôzne veľkosti v odtieňoch žltej, cez ružovkastú, červenú, zelenú až hnedú.
Skoro všetky ingrediencie, z ktorých sa varí vo Wayanade, sú tu aj priamo organicky vypestované. Časť územia je pod ochranou UNESCO, a tak skoro všetky hotely a cestovné agentúry tiež dodržiavajú ekologické podmienky na ochranu prostredia.
Zdroj: Alexandra Kováčová
Dozvedáme sa, že náš výlet za domorodými kmeňmi, kvôli ktorému sme merali takú dlhú cestu nebezpečnými zákrutami do Wayanadu, bol zrušený. Je totiž deň politického štrajku, čo v Kerale znamená, že nikto nepracuje od 6. h ráno do 18. h večer. Ani žiadne osobné vozidlá nemajú dovolené premávať sa ulicami. Tak nasledujeme keralskú tradíciu voľna, a keďže po nečakanom nočnom daždi je WiFi príliš slabé na nejakú online prácu, berie nás Anwer na prechádzku po plantáži Pranavam.
Raj kávy a korenia
Po krátkom výstupe do kopca nás Anwer učí názvy, rast, zber a využitie rastlín. Spoznávam niektoré z kostarického pralesa, ako napr. jemná touch-me-not, ktorej listy sa pri každom nepatrnom dotyku hneď zavrú a prikladajú sa na rany. Hoci hlavnou plodinou na Pranavame už dávnejšie nie je káva, okolo je stále veľa 40-ročných kávovníkov. Ich biele kvety sú krásne otvorené len päť dní, po odpadnutí tam ďalších šesť až osem mesiacov rastú kávové zrnká, ktoré sa môžu oberať v decembri a januári, až keď zmenia farbu zo zelenej na červenú.
Kávovníky sa vždy strihajú maximálne vo výške tri metre, aby sa dali zrnká oberať priamo zo zeme bez rebríka. Zberač kávy dostane vo Wayanade zaplatené asi tri až päť rupií za kilogram zŕn (max. sedem centov) a denne nazberá až 250 kg kávy. Okrem kávy Arabika a Robusta možno na Pranavame zohnať aj najkvalitnejšiu a najdrahšiu cibetkovú kávu Kopi Luwak. Hoci je táto káva vyberaná z trusu mačkovitých šeliem cibetiek prevažne v Indonézii a Malajzii, aj v Indii sa nájde v menšom množstve. Keďže sa ťažko zbiera po plantáži, jeden kilogram trusu cibetky stojí až 100-tisíc rupií.
Nielen kávu, ale aj kvalitnejšiu ryžu zhromažďujú zvieratá, konkrétne potkany. Je to pre mňa novinka, ale potkany vylezú hore na bambus a odhryznú ryžu, ktorú si potom uschovajú v jamách na zemi blízko bambusov. V porovnaní s kilogramom klasickej ryže za 20 rupií za bambusovú zaplatíme 13-násobne viac.
Okrem červeného bambusu na výrobu hudobných nástrojov a klobúkov vidíme aj tzv. rebríkový. Na jednom vysušenom stojí aj náš zberač klinčekov, ktorých je tu habadej. Na plantáži nachádzame aj miestneho kráľa korenia – čierne korenie, ktoré niekedy slúžilo ako platidlo, a podobne aj jeho partnera – kardamóm, ktorý rastie v tieni pri zemi v dostatočnej vlhkosti. Zvyšok hustej vegetácie tvoria rôzne druhy paliem, ibištek, škorica, bazalka, tymian, kakaovníky, zázvor, kurkuma či santal. Kerala je naozaj domovom korenia už od roku 3000 pred naším letopočtom, vďaka čomu je v Indii známa aj ako Záhrada korenia.
Zdroj: Alexandra Kováčová
Uctievanie tradícií
Po prechádzke nás Rema s rodinou čakajú v strede plantáže vo viac ako 200-ročnom dome ich predkov, kde teraz býva Remin brat s manželkou. Na tomto štýlovom mieste prevoňanom korením, kde necítiť horúčavu zvonku, Rema vyrástla. Smäd hasíme ružovou vodou s kôrou stromu karingali a bazalkou výbornou na trávenie. Dokonca aj ja, čo kávu nikdy nepijem, ochutnám domácu kávu s vyvareným zázvorom, cibuľou, tulsi, koriandrom, rascou, čiernym korením a tmavým palmovým cukrom jaggery. Zmes korenia uvoľňuje dutiny a zápal hrdla.
Po osviežení nás Rema berie hore schodmi do rodinnej svätyne. „V minulosti mohli vstúpiť do chrámov len brahmíni z vyššej vrstvy, ale moja rodina nie, tak sme si museli postaviť svoje vlastné posvätné miesto v dome.“ Stovky prevažne zlatých a červených sošiek, hinduistické obrázky, sviečky a ďalšie predmety, ktoré ani sama neviem pomenovať, zdobia miestnosť svätyne, kde cítiť neuveriteľný pokoj. „Najdôležitejšie je však uvedomiť si, že to naše telo je naším chrámom. Pokoj a odpovede treba hľadať práve vo svojom vnútri,“ žmurkne na mňa Rema.
Autorka je spolupracovníčka TRENDU.
Zdroj: Alexandra Kováčová
Wayanad
Je to jeden z najmenej rozvinutejších okresov indického štátu Kerala, ktorý vznikol 1. novembra 1980. Hoci podľa archeologických dôkazov Wayanad ležiaci na severovýchode Keraly bol hustejšie osídlený už pred tritisíc rokmi, s len štvorpercentnou urbanizáciou patrí medzi najmenej obývaný zo štrnástich okresov. Ako v jedinom nenájdeme mesto pomenované rovnako ako celý okres.
Zem ryžových polí
Wayanad, oblasť v súčasnosti známa hlavne svojou kávou, pokrýva najväčšiu časť územia. Oplatí sa ju navštíviť kvôli prírode, faune a flóre. Nájdeme tu niekoľko ohrozených druhov; viac ako 200 druhov vtákov, z toho 30 dravcov, ďalej makaky, šakaly, leopardy, tigre, kráľovské kobry či bizóny. Na severovýchode okresu sa nachádza aj jedna z najväčších svetových koncentrácií divokých ázijských slonov.
Domorodé kmene
Wayanad je okres tiež preslávený domorodými kmeňmi, ktorých tu je v celej Kerale najviac – až polovica obyvateľstva. Každý kmeň je charakteristický iným druhom tanca, prevažne rituálom ohňa. Kmene ako napr. Adiyars, Paniyas, Kurumas, Ooralis, Kattunaikkans a Kurichyas obývajú močaristé nížiny v domoch z tehál, hliny a bambusu a živia sa výrobou ekologických bambusových suvenírov. Niektorí dokonca vynikajú v lukostreľbe a bojových umeniach.
Náboženská mozaika
Obyvateľstvo Waynadu okrem vyznávania spirituálnych a prírodných síl sa od 14. storočia radí predovšetkým k hinduizmu. Ďalších 28 percent sú moslimovia, ktorí imigrovali do Keraly v 40. rokoch 20. storočia. Najmenšiu skupinu tvoria kresťania, ktorí osídlili časť územia v 50. rokoch.
Priehrada a jaskyne
Vo Wayanade treba navštíviť druhú najväčšiu ázijskú priehradu Banasura Sagar, pomenovanú po kráľovi pri vybudovaní v roku 1979. Za zmienku stoja aj Edakkalove jaskyne v nadmorskej výške 1 200 metrov, známe nástennými maľbami z roku 6 000 pred naším letopočtom, jediné objavené jaskyne s maľbami z doby kamennej v Indii.
Svet lesov a plantáží
Skoro 21-tisíc hektárov okresu pokrývajú lesy, hlavne tíkové stromy, palmy a divoko rastúce indické ruže, eukalyptus, strieborné duby a pre nás neznáme anjili a mullumurikku. Čajovníkových plantáží je tu tiež niekoľko, ale všetky patria veľkostatkom. Rodinám sa už čajovníky oplatí pestovať len pre vlastnú spotrebu.
Zdroj: Alexandra Kováčová
