Návrh zákona, ktorý má poskytnúť ochranu osobám, čo „hvízdajú“, keď sa dejú nekalosti, osobitne predložili dve skupiny poslancov opozície. Napriek tomu, či práve preto, vláda rozhodla, že predloží vlastný zákon, ktorý ochráni oznamovateľov korupcie. Robí to vraj z toho dôvodu, že opozičné návrhy sú „ešte surové materiály z legislatívneho procesu“.
Ak vláde naozaj záleží na tom, aby kvalitnú právnu ochranu dostali ľudia, ktorí často na vlastný úkor a na svoju škodu hlásia, keď ich úrad alebo organizácia koná v rozpore s verejným záujmom, tak to treba iba privítať. Lebo o oznamovateľovi, ktorému sa vo svete hovorí whistleblower (pretože „fúkaním do píšťalky“ chráni spoločnosť pred tým, čo jej škodí), na Slovensku ešte stále mnohí hovoria, že je udavač.
Keď mali minister spravodlivosti a minister vnútra povedať, čím sa vládny návrh odlišuje od opozičných, tak tvrdili, že oznamovatelia nebudú za svoj spoločensky prospešný čin odmeňovaní. Tomáš Borec to vysvetlil tak, že odmena neprichádza do úvahy, lebo keď je raz niekto povinný pod hrozbou trestnej sankcie oznámiť korupciu, tak nesmie byť k takému činu motivovaný finančne, lebo by v tom bol logický rozpor. Veď za to, že si plníme svoju zákonnú povinnosť, by bola odmena čudná.
Lenže Robert Kaliňák sa domnieva, že v prípade reálnej hospodárskej úspory môže whistleblower predsa len dostať odmenu – nie ako formu motivácie, ale ako formu poďakovania. Ministri sa tak v priamom prenose dostali do logického rozporu, ale obaja sa tvárili, že vlastne hovoria to isté.
Zatiaľ nie je nič známe o tom, ako chce vládna norma zabezpečiť účinnú ochranu oznamovateľov pred hnevom nadriadených. Pomsta dotknutých nie ničím zriedkavým, lebo podľa právničky Via Iuris Evy Kováčechovej boli všetci oznamovatelia, s ktorými kedy prišla do styku, vystavení postihom. Opozičné návrhy predpokladali, že whistleblower bude môcť požiadať o ochranu preventívne – akýkoľvek právny úkon alebo rozhodnutie v pracovnoprávnych veciach o ňom by musel odsúhlasiť Národný inšpektorát práce.
Zdroj: Danglár
Uvidíme, ako sa v tomto smere pochlapí vláda. Tvrdenia jej predstaviteľov, že vládny návrh, na rozdiel od opozičných, bude „kvalitný a komplexný“, nebude ťažké overiť. Vždy ho bude možné porovnať s opozičnými návrhmi, ktoré vláda zavrhla ako surový materiál.
Zásadu, že slušný štát nemôže chcieť od občanov, aby chránili verejný záujem, keď im pri tom sám neposkytne ochranu, už veľa štátov vzalo na vedomie a aj sa podľa nej zariadilo. Je najvyšší čas, aby sa tak na slušnej úrovni stalo aj na Slovensku.
