Všetku hudbu, ktorá mu kedy prišla do cesty, nosí stále so sebou a počúva na 160-gigabajtovom iPode. Okrem toho má ako šéfdramaturg Rádia_FM rozmýšľanie o hudbe priamo v pracovnej náplni. Ako by to nestačilo, tak vo voľnom čase ešte hudbu aj sám tvorí. Dušan Vančo alias Foolk v týchto dňoch vydáva svoj druhý album. To je dobrý dôvod na rozhovor nielen o procese vzniku novej nahrávky, ale aj o výrazne sa meniacom svete populárnej hudby.
Možno to nebol zámer, ale názov vášho nového albumu Millions of vystihuje situáciu vo sfére hudobného priemyslu. Ide o stav totálnej nadponuky. Je veľmi ťažké sa v záplave hudby orientovať a vôbec si niečo vybrať. Ako to vnímate?
Hegemónia internetu spôsobila, že hudba sa dnes dostáva k poslucháčom vo forme akéhosi oblaku, v ktorom je toho veľmi veľa. Jeden zo spôsobov, ako sa v tom orientovať, sú komunity viazané na zabehnuté vydavateľstvá a značky. Dobrým nástrojom na selekciu sú stále klasické kamenné rádiá a blogy na webe. Tvoria ich totiž ľudia, ktorí sa v hudbe vyznajú a ich výber je relevantný. Pri nižších vekových kategóriách funguje fenomén sociálnych sietí, kde sa pri výbere hudby ide po linke priamych odporúčaní.
Na rozoznávanie publika v minulosti slúžili silné hudobné štýly a žánre. Dnes vládne mixovanie čohokoľvek a mikrotrendy pre úzke komunity. Ako v tejto situácii dokáže nový interpret zaujať širšie publikum?
Pomenovávanie žánrov je dnes naozaj už dosť komické a škatuľkovanie stráca zmysel. Noví interpreti dokážu pritiahnuť pozornosť skôr tým, že sa priznajú k odkazu nejakého známeho mena. Podobne to funguje vo sfére start-upov. Pri boji o pozornosť nezohráva úlohu len kvalita produktu, ale aj to, že sa prezentujete napríklad ako „Facebook pre zvieratá“. Pri hudbe na presadenie už tiež nestačí samotné dielo, ale rozoznateľná referencia, ktorá funguje ako dobré PR. Často je to aj o náhode, čiže či sa skladby dostanú na navštevované blogy alebo si ich všimne niekto dôležitý, kto ich posunie ďalej.
Publicista Simon Reynolds tvrdí, že dnešná muzika je do veľkej miery založená už len na recyklovaní. Obáva sa, že hudba môže prestať byť schopná vytvárať niečo nové a tým sa stane ako produkt nezaujímavá. Súhlasíte?
Už pred polstoročím sa začalo hovoriť o tom, že po Beatles nič nové nepríde. Napriek tomu tu stále niečo nové je a myslím si, že aj bude. Dokonca to bude oveľa zaujímavejšie. A to hlavne v súvislosti so zapojením internetu do procesu tvorby. Už dnes môžu hudobníci spolupracovať na dielach vo virtuálnom priestore a bez potreby kamkoľvek chodiť. Efekt internetu sa prejaví aj u publika. Mnohým sa dnes už nechce chodiť na koncerty a stačí im videozáznam na YouTube. Pokiaľ vystúpenia nie sú spojené aj s iným typom zážitkov, akým je napríklad festival, tak motivácia publika rýchlo klesá. Posun teda nastane v spôsobe dopravenia zážitku hudby k poslucháčovi. Budú sa hľadať riešenia, ako zabezpečiť napríklad niečo ako živý koncert v obývačke.
Čiže už nepôjde o posun žánrový, ale skôr vo forme zážitku.
Áno, zrejme prídu nové zážitkové formy hudby. Účelom hudby predsa je, aby vyvolala nejakú emóciu a priniesla zážitok. Napríklad vo sfére elektronických producentov, kde sa pohybujem, je dosť problém zaujať pri vystúpení spôsobom, ako to dokáže šou klasickej kapely s gitarami a bicími nástrojmi. Schopnosť pritiahnuť publikum je v nápaditosti živej performancie. Preto elektronickí producenti spolupracujú s vídžejmi alebo sa inak snažia svoje vystúpenie spestriť. Budúcnosť bude o tom, ako tento zážitok dopraviť online.
Hovoríte, že koncerty už ľudí nepriťahujú. Pritom mnohé sú vypredané a hudobníci ich označujú za hlavný zdroj príjmov.
Závisí to od žánru. Je fakt, že aj tu na Slovensku boli minulý rok zrušené viaceré podujatia, ktoré už boli kompletne pripravené. Lístky sa jednoducho nepredávali. Je to aj generačná vec. Pre tridsiatnikov a starších môže byť koncert lákavý, pretože hľadajú istú formu autenticity. Tínedžeri sa však orientujú skôr na digitálne prostredie a pokiaľ im živé vystúpenie neponúkne nejakú dodatočnú formu zážitku, tak to pre nich nie je zaujímavé.
Spomenuli ste dôležitosť klasického rádia. Naozaj je v konkurencii tisícov internetových rádií stále relevantné?
Klasické rádio je významný selektor hudby a jeho dôležitosť spočíva v dvoch veciach. Jednak hudbu vyberajú osobnosti, ku ktorým majú poslucháči dôveru. Druhá vec je, že okrem relevantného výberu rádio dodáva k hudbe kontext a obsah. Toto internetové rádiá nerobia. Kamenné rádio je komplexným zdrojom informácií nielen o hudbe a v prípade Rádia_FM navyše platí, že je zamerané na slovenské špecifiká.
Výrazne sa dnes mení aj situácia v oblasti hudobných nosičov. Akú formu ste zvolili pre váš album?
S vydavateľom sme dlho rozmýšľali, aký formát zvoliť. Vedeli sme, že jedna možnosť bude digitálny download, a okrem toho sme sa rozhodovali medzi vinylom a cédečkom. Nakoniec sme sa rozhodli pre cédečko. V digitálnej forme je album dostupný cez obchod iTunes a web Bandcamp. V tomto mixe má každý formát svoj význam. Chcel som mať jednak nejaký fyzický nosič, aby som pri darovaní nerozdával len papierik s kódom na stiahnutie. Navyše mám rád výtvarné spracovanie obalu. Výhoda obchodu iTunes je v tom, že je to celosvetovo najznámejšia a najvyužívanejšia platforma. No a Bancamp som zvolil kvôli variabilite stiahnuteľných formátov a priamej platbe autorovi.
Čo je Bandcamp?
Je to internetová platforma, na ktorej môže hudbu predávať hudobník či kapela bez nutnosti mať zmluvu s vydavateľstvom. A za cenu, akú si určí. Príjmy idú priamo hudobníkom. Pri iTunes ide časť peňazí Apple a cena je fixná. Rozdiel oproti iTunes je aj v tom, že Bandcamp umožňuje predaj fyzických nosičov či fanúšikovských predmetov. Má jednoduché používateľské prostredie pre hudobníkov i publikum. Vydavateľstvá si môžu na Bandcampe zriadiť profesionálne účty a spravovať celé svoje katalógy.
Ktorý kanál sa pri predaji najviac osvedčuje?
Štatistiky z iTunes zatiaľ nemám, no už po prvých dňoch od zverejnenia albumu sa ukazuje, že digitálne sťahovanie z Bandcampu niekoľkonásobne prevyšuje predaj fyzických CD.
Lacné a dostupné technológie spôsobili, že dnes už môže hudbu tvoriť takmer ktokoľvek. Špeciálne pri elektronickej hudbe vládne predstava, že je to už len hra so zvukovými polotovarmi v softvéri.
Predovšetkým je dnes už ťažké vôbec rozlišovať medzi digitálne produkovanou a živou hudbou. Hudobné softvéry dosiahli úroveň, ktorá často prevyšuje živé nástroje. Do hollywoodskych produkcií sa robia sláčikové pasáže, ktoré sa vyberajú z hotových digitálnych knižníc. Laik ich skutočný zdroj nerozpozná. Pri tvorbe elektronickej hudby, akú robím aj ja, je podstatné to, ako realizovať ideu v hlave. Dôležité sú skúsenosti a hodiny za počítačom a klavírom. Niekedy mám predstavu o zvuku, ktorý chcem použiť, a dlho ho hľadám. Inokedy samplujem. Aj za elektronikou je veľa driny, rovnako ako pri komponovaní na klasických nástrojoch. Určite to nie je len o klikaní do softvéru.
Pri koncertoch elektronických producentov to niekedy pôsobí tak, že len púšťajú hotovú hudbu z počítača. Ako je to vo vašom prípade?
Osobne takého nepoznám. Väčšina používa laptop s kontrolerom a hudbu tvorí naživo alebo mixuje a dotvára efektmi. Ja používam na vystúpeniach nástroj Monome.
Čo je to?
Je to kontroler, čiže ovládacia konzola k laptopu. Znamená to, že stláčaním gombíkov viem ovládať to, čo mi hrá z laptopu. Každému tlačidlu viem priradiť ľubovoľný zvuk, sampel, úder bicích alebo melodickú linku. Narábam s tým v reálnom čase tak, že hudbu skladám a miešam naživo na pódiu z predpripravených esencií. Blikajúca škatuľka s oranžovými gombíkmi je pritom mierne naklonená do publika, aby ľudia videli, že zvuky naozaj vznikajú jej ovládaním. Je to teda niečo ako gitara pre gitaristu.
Dá sa pri menšinovom žánri vôbec hovoriť o finančnej návratnosti?
Je to o tom, do akej miery má byť hudba návratná. Hudobník, ktorý to myslí vážne, musí počítať s investíciami do technológií, vybavenia, softvérov a nástrojov. Vtedy je opodstatnená aj otázka návratnosti. Môže však ísť aj o hobby, dotované iným príjmom. V mojom prípade je to kombinácia. Robím hudbu podľa seba, bez kalkulácie a reflektovania na žánrové trendy. Ak sa investícia vracia, je to len časť plánu. Beriem to ako odmenu za dlhé noci v štúdiu. O všetkom aj tak nakoniec rozhodne ten, ku komu sa hudba dostane. Podstatný je poslucháč, vďaka nemu sa aj z experimentu môže stať fenomén a návratnosť investície sa dostaví.
Dušan Vančo (33) - od roku 1998 pôsobil v Rádiu Twist, v roku 2004 bol v tíme, ktorý štartoval Rádio_FM. Dnes je jeho šéfdramaturgom. Osem rokov sa venuje tvorbe vlastnej hudby, ktorú vydáva v slovenskom vydavateľstve Deadred Records i v zahraničí. Okrem toho remixuje, spolupracuje s inými hudobníkmi a produkuje hudbu pre televízne dokumenty.
Foto - Maňo Štrauch
Prečítajte si ďalšie články z rubriky Kreatívne.
Rozhovor vyšiel v aktuálnom vydaní týždenníka TREND 3/2013.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
