A keďže verejnoprávny rozhlas tu nie je na to, aby robil vládnu alebo stranícku propagandu, ale má zastupovať ľudí – koncesionárov, bolo povinnosťou redaktora klásť relevantné otázky a zároveň vyvažovať jednostranné názory hosťa.
Robert Fico neváhal svoje agresívne správanie vyšpičkovať útokom na samotného novinára a na integritu verejnoprávneho média. Rétorikou a neustálym čudovaním sa otázkam o kauze na ministerstve zahraničných vecí vyvolával dojem, že prípad eventov k slovenskému predsedníctvu podstatou nepripomína ostatné kauzy typické pre vlády Smeru od „cétečka“ až po Bašternáka, teda de facto zlodejstvo a hrabanie do vlastných vreciek „ich ľudí“.
Aj keď sa zdá, že premiérova stratégia vo vzťahu k médiám sa zmenila alebo vystupňovala, v skutočnosti R. Fico pokračuje v nastolenej línii, držiac sa osvedčených vzorcov. O „protislovenských“ novinároch napokon hovoril už Vladimír Mečiar, ktorého popularita po kritike médií istý čas dokonca rástla.
Že nejde zďaleka o prežitý model, dokazuje aj nastupujúci americký prezident Donald Trump, ktorého slovník je podobne drsný ako Ficov. Novinárov nazval zberbou, odpornými ľuďmi, čo klamú a ktorých nenávidí. Trump aj Fico vedia, že časti voličov takýto postoj a nájdenie ďalšieho „nepriateľa“ lepších zajtrajškov imponuje.
Aj slovenský premiér sa krikom s krčmovým slovníkom snaží tradičné médiá odstaviť na vedľajšiu koľaj. Spochybňovať ich týmto spôsobom mu vyhovuje. Vytvára si tak v súčasnosti viac ako kedykoľvek predtým potrebnú pozíciu, aby bagatelizoval kauzy, o ktorých novinári informujú, a neodpovedal na otázky, ktoré médiá aj verejnosť trápia.
Reakciou tradičných médií nesmie byť pristúpenie na túto hru či frustrácia, že ani odhalenia veľkých káuz u nás nemajú prakticky žiadne dôsledky. Naopak, ešte viac ako dosiaľ je nutná odvaha pokračovať v investigatíve, kritický prístup a svedomité plnenie poslania nezávislých médií.
Ofenzíva premiéra bude rásť, na výber totiž nemá – pri neobhájiteľných kauzách Smeru s argumentmi neuspeje. Preto mu zostávajú len útoky a pokus o „rozvrat“ samotných médií vrátane konšpirácií o ich kooperovaní s opozíciou, obviňovanie zo zaujatosti a presadzovania ekonomických záujmov. To Fico spája so skupovaním vydavateľstiev oligarchami, na čo časť publika bažiaceho po „alternatívnej“ pravde počúva. Taktika je to lacná a priehľadná. Žiadne slušné médium sa ale nenechá ovládať akýmikoľvek záujmami, veľmi rýchlo by stratilo dôveru čitateľov, poslucháčov či divákov.
Premiér však pri tom celom zabúda na jednu vec. Ak posilňuje rétoriku, že dôvera ľudí v tradičné médiá klesá, rátať musí aj s dôsledkami pre seba. Hrá sa totiž s ohňom. Ak rastie nedôvera v médiá, ktoré majú strážiť demokraciu, klesá aj dôvera v celý systém. A to je zjavné podhubie pre extrémizmus, ktorý môže brať hlasy aj Smeru.
