Európska únia minulý týždeň vpísala ďalšiu kapitolu do podivuhodného príbehu o vstupe dvoch najmladších členských krajín Európskej únie, Bulharska a Rumunska, do schengenského priestoru voľného pohybu bez hraničných kontrol. Zhrnúť by sa dala jednoducho: koniec pristupovacieho martýria sa opäť odkladá a podobne ako v minulosti za tým hľadajme viac než len pochybenie či problémy v týchto krajinách.
Rozhodnutie o rozšírení Schengenu padne najskôr v decembri. Či sa potom už Sofia a Bukurešť dočkajú vytúženého áno, je vo hviezdach. Závisieť, samozrejme, to bude čiastočne aj od nich. Mali by zrejme preukázateľne pokročiť v justičných reformách, v boji s korupciou a organizovaným zločinom. To sú najčastejšie výčitky, ktoré na ich adresu zaznievajú. Lenže ako ukazujú posledné udalosti, je viac než zrejmé, že len to stačiť nebude. Nevyhnutná bude aj politická vôľa v ďalších krajinách a to je vec, ktorú možno len ťažko predvídať.
V minulosti pristúpenie balkánskej dvojky, ktorá rady EÚ rozšírila v roku 2007, blokovalo Holandsko. Svoje si povedali aj Francúzsko, Fínsko či Nemecko. A práve Berlín hral hlavnú roku v poslednom odmietnutí. Jasne sa pred rokovaním ministrov vnútra, ktorým rozhodnutie v tejto veci prislúcha, nechal počuť, že ak by sa hlasovalo o rozšírení, tak to zablokuje. Nástroj na to má. Vstup nových členov podlieha jednomyseľnosti, takže každá krajina má právo veta. Nemecko by navyše nezostalo podľa všetkého samo, pretože kritika znela z viacerých krajín.
Otázkou je, či Berlín a jeho spojenci majú aj relevantné argumenty. Na vstup do priestoru, ktorý teraz tvorí 22 štátov únie a štyri pridružené krajiny, treba splniť určité technické kritériá, ako je ochrana hranice, nastavenie patričných systémov alebo vyškolenie expertov. Bulharsko a Rumunsko podmienky už dávno splnili. Investovali do toho peniaze aj energiu vo viere, že si tým zabezpečia vstup. Iné kritériá totiž na papieri nie sú.
Európska komisia síce Nemecku a ďalším kritikom dáva za pravdu, že v boji s korupciou či organizovaným zločinom obidve krajiny zaostávajú, lenže zároveň je nevyhnutné zdôrazniť, že preto obidva štáty podliehajú osobitnému monitorovaciemu režimu, ktorý stojí bokom od schengenských kritérií. Keď nebudú plniť, čo majú, hrozí im tiež citeľný trest. Môžu im byť zmrazené fondy. Argumentovať rovnako aj vo veci rozšírenia Schengenu tak zaváňa buď tým, že budeme za jeden „zločin“ trestať dvakrát, alebo že ide o zástupný dôvod.
V Nemecku budú na jeseň voľby. Azylová politika, vplyv prisťahovalcov na sociálne systémy, kriminalita spojená s migráciou – to sú témy, ktoré sa v kampaniach diskutujú aj zneužívajú. Ak by Berlín povedal vstupu dvoch najchudobnejších krajín únie do Schengenu áno, potom by sa mu to mohlo vrátiť ako bumerang, a to súčasná koalícia nepotrebuje. Stačí, ak sa angažuje v záchrane eura a eurozóny. Aj v prípade odporu Holandska sa špekulovalo, že za ním treba hľadať najmä snahu uchlácholiť vnútropolitické tlaky. Niekto by to mohol označiť za populizmus.
Časť voličov má z prílevu chudobnejších Európanov, ktorí by mohli vytvoriť tlak na sociálne systémy bohatších krajín, strach, obzvlášť ak sa to živí politikmi šikovne pracujúcimi so štatistikami. Niektoré dáta vraj ukazujú na existenciu „migrácie chudobných“či „turistiky za podporami“. Avšak komisia to odmieta s tým, že to nemá reálny základ.
Schengen má svoje problémy. Na niektorých miestach, trebárs v Grécku, je hranica dosť deravá. Objavili sa preto aj názory, či Grécko pre neschopnosť dodržať svoje povinnosti pri strážení vonkajšej hranice priestoru nevylúčiť zo Schengenu. Už aj tak ide o veľmi citlivú vec. Pri Bulharsku a Rumunsku sa navyše niekedy zdá, že časť politikov sa ťažko zbavuje dojmu, že vstup krajín bol trochu uponáhľaný a že s nimi ešte treba trochu „pracovať“.
Lenže ide o dvoch plnoprávnych členov Európskej únie, ktorí plnia, čo im bolo na vstup do Schengenu stanovené. Súčasné ťahanice sú tak ponižujúce pre obidve balkánske krajiny, ale zároveň do osobitného svetla stavajú aj samotnú úniu, lebo sa sama pohybuje na hranici svojich vlastných princípov a pravidiel.
Autor je spolupracovník TRENDU.
Komentár vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 10/2013.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
