Angela Merkelová je „kancelárkou uťahovania opaskov, pri presadzovaní tejto politiky je sebecky neústupná“ a má na zreteli len záujmy nemeckých sporiteľov a svoje volebné vyhliadky. Takéto výroky sa objavili v návrhu dokumentu o európskej politike vládnych francúzskych socialistov. Ostro napadá aj britskú euroskeptickú vládu Davida Camerona, ale predovšetkým politiku hlbokých škrtov, ktorú v Európe presadzuje nemecká vláda.
Krátko po tom, čo sa návrh určený na júnový zjazd socialistov dostal na verejnosť, francúzsky premiér Jean-Marc Ayrault ubezpečoval o kľúčovom význame francúzsko-nemeckých vzťahov. A jeden z hlavných autorov dokumentu, zástupca predsedu Socialistickej strany Jean-Christophe Cambadélis vyhlásil, že išlo len o návrh, z ktorého už boli osobné zmienky o A. Merkelovej odstránené.
Pachuť z celej veci však zostala. Francúzsko sa utápa v problémoch (nezamestnaných je 3,2 milióna ľudí) a nechce si spôsobovať ďalšie, tým menej si to otvorene rozhádzať s Berlínom. No je stále druhou najväčšou ekonomikou únie a Nemecko, aj keď je teraz na koni, nemôže si dovoliť (a ani nechce) otvorene ísť proti Parížu aj z politických dôvodov. Nakoniec, kvôli týmto dvom krajinám európska integrácia v počiatku vznikla a bola vždy pokladaná za motor európskej spolupráce. Každý problém v ich vzťahoch môže únii uškodiť.
Súčasne sa potvrdilo, ako silno vo Francúzsku pod povrchom vrie odpor voči nemeckej dominancii v posledných rokoch pri určovaní ekonomického kurzu EÚ, najmä dôrazu na hlboké škrty a vyrovnané rozpočty. Dokument francúzskych socialistov tiež kritizuje šéfa Európskej komisie Josého Manuela Barrosu ako „zajatca veľkých feudálnych konzervatívcov“.
Práve J. Barroso vyvolal minulý týždeň miniškandál, keď pri debate v Bruseli uviedol, že hoci politika škrtov „je v zásade správna, tak narazila na svoje hranice“. Mal na mysli predovšetkým politické hranice, keď povedal, že „úspešná politika musí byť nielen správna, no vyžaduje si aj isté minimum politickej a spoločenskej podpory“. Komisia hneď na druhý deň vydala presný prepis debaty, ako keby naznačovala, že novinári J. Barrosa zle interpretovali. Vraj to tak nebolo a podľa Financial Times si už mesiace v súkromí ťažká na protieurópske nálady vyvolané ekonomickou politikou eurozóny.
Nemecký minister hospodárstva Philipp Rösler reagoval, že by bola chyba opustiť kurz „rozpočtovej konsolidácie“. A minister financií Wolfgang Schäuble dodal, že problémy krajín eurozóny nemajú nič spoločné s prísnymi rozpočtovými pravidlami. „Niekto by to mal J. Barrosovi povedať,“ vyhlásil v rozhlasovom rozhovore.
Barrosove výroky naznačujú tiež možnú ústretovosť Bruselu voči požiadavkám krajín, ktoré chcú pre krízu a rastúcu nezamestnanosť spomaliť vo vyrovnávaní rozpočtov a dávajú najavo, že sa tohto roku nedostanú pod požadované tri percentá HDP. Patrí medzi ne Francúzsko a Taliansko, ale aj Holandsko a Španielsko trpiace rekordne vysokou nezamestnanosťou, ktoré oznámilo, že bude potrebovať ešte aspoň dva roky.
Nový taliansky premiér Enrico Letta rovno vyzval na uvoľnenie rozpočtovej prísnosti a nasadenie stimulov na podporu rastu. V ten istý deň, keď J. Barroso hovoril o hraniciach politiky škrtov, komisia vydala štatistiky, ktoré ukazujú, že hoci v priemere sa v krajinách eurozóny rozpočtový deficit znížil, ich zadlženosť napriek všetkej úspornosti stále rástla.
Berlín Lettovu výzvu príkro odmietol. No zdá sa, že kyvadlo sa predsa len začína mierne vracať späť k stredu. Kľúčovým faktorom sa podľa niektorých názorov stáva politický tlak, pretože ekonomická recesia v eurozóne sa už rok prehlbuje a nič sa nestalo. Práve v talianskych voľbách jasne vyhrali odporcovia ekonomickej politiky presadzovanej Bruselom, aj keď hlasovali pre rôzne strany.
Barrosove obavy z politických dôsledkov prehnanej rozpočtovej prísnosti potvrdila aj štúdia denníka The Guardian na základe údajov Eurostatu. Podľa neho kríza kruto oslabila dôveru občanov v úniu. Oproti roku 2007 dôvera v EÚ ako inštitúciu dramaticky poklesla v šiestich najväčších krajinách únie: v Nemecku, vo Francúzsku, v Taliansku, vo Veľkej Británii, v Španielsku a Poľsku. Napríklad v Španielsku sa nedôvera voči EÚ zvýšila z 23 percent na 72 percent a v tradične proeurópskom Taliansku z 28 na 53 percent. Len málo ľudí v Bruseli by chcelo vidieť, aby výsledky volieb kopírovali výsledky tohto prieskumu.
Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.
