Pri čítaní anuitnej novely, ktorou sa má riadiť vyplácanie miliárd eur nasporených v druhom pilieri, sa nedá ubrániť dojmu, že ministerským úradníkom ide o vyhnanie sporiteľov z druhého piliera nastavením neprijateľných podmienok. Už len samotný nápad štátneho tajomníka rezortu práce Jozefa Buriana nadviazať minimálny doživotný dôchodok na (súčasnú) cenu služieb domovov dôchodcov nedáva veľmi zmysel. Systém bude naplno fungovať najskôr o dvadsať rokov a dovtedy sa podmienky zásadne zmenia: možno sa ľudia budú dožívať zdravšej staroby, možno sa o nich budú starať lacnejší imigranti či cenovo dostupné (alebo štátom dotované) roboty. Peniaze investované do anuity však už nebude možné vybrať, premiestniť či prehodnotiť, ak sa zmenia preferencie či podmienky. A voľne nakladať nemôže klient ani s tými úsporami, ktoré si vložil do systému dobrovoľne, nad rámec Ficom okresaného štvorpercentného odvodu. Reštrikcia možností nakladania s vlastnými úsporami je leitmotívom celej novely. Napríklad také pozostalostné dôchodky: zákon počíta, že sa budú vyplácať len jeden alebo dva roky po úmrtí dôchodcu. Viac možností by pritom mohol poskytnúť práve programový výber: klient by si za časť úspor kúpil doživotnú rentu a zvyšok uložil ako sporenie v prospech partnera. Zároveň by sa tak dala vyriešiť otázka zaopatrenia partnerov, ktorí nie sú manželmi. To, že návrh socialistov vôbec nerieši svoju inak obľúbenú mantru – náklady poisťovní, poplatky a zhodnotenia, je už len detail, aj keď prekvapivý. Návrh anuitných pravidiel nie je úplne zlým otvorením verejnej debaty na tému dôchodkov z druhého piliera. Ako skutočný zákon je však nastavený nešťastne. Výrazne obmedzuje nakladanie so súkromným majetkom, ktorým úspory v druhom pilieri napriek zásahom socialistov stále sú. Azda sa ho podarí zmeniť k lepšiemu skôr, než na zbytočne prísny zákon ne-návratne doplatia prví dôchodcovia.