Prvým a zároveň aj najviditeľnejším prejavom skutočnosti, že na Slovensku i v Česku došlo k zásadnému posunu politického systému, môže byť zmena pri zastupovaní republiky smerom navonok. Doterajšia tradícia, že na samitoch Európskej únie v mene štátu vystupovali predsedovia vlády, sa môže rýchlo zmeniť – ak hlavy štátov využijú možnosti, ktoré im ústavy poskytujú.
Ustanovenia, ktoré sú v slovenskej i českej ústave, dávajú obom prezidentom takmer identické právomoci – zastupujú republiku navonok, dojednávajú a ratifikujú medzinárodné zmluvy. Toto dojednávanie môžu preniesť aj na vládu či na ministrov. Čo sa doteraz rutinne dialo. No keby sa rozhodli, že túto právomoc si ponechajú vo vlastných rukách, vlády im v tom nemôžu zabrániť.
V českom prostredí už došlo aj k významnej udalosti, pri ktorej prezident Václav Klaus v závažnej otázke zahraničnej politiky ignoroval nielen vôľu vlády, ale aj hlasovanie Parlamentnej snemovne i stanovisko prijaté Senátom Českej republiky. Vláda dohodla a snemovňa odsúhlasila zmenu článku zmluvy o fungovaní Európskej únie (zriadenie trvalého eurovalu). Napriek tomu, že Senát prezidenta vyzval, aby zmenu ratifikoval, V. Klaus nereagoval. Vôľa prezidenta tak v podstatnej otázke dominovala nad vôľou vlády i oboch komôr parlamentu.
Vo chvíli, keď Slovensko bude mať vo funkcii prezidenta, ktorý bude sám seba považovať za nadriadeného voči vládnej moci a za prinajmenšom rovnocenného s mocou zákonodarnou, nebude možné zabrániť, aby kompetencie pri zastupovaní republiky smerom navonok nevyužíval. Zahraničná politika sa môže stať jeho doménou, lebo ústavné právomoci prezidenta sú v tejto oblasti zjavne najsilnejšie.
