Slovenský historik umenia Gábor Hushegyi sa v posledných rokoch intenzívne venuje výskumu pomníkov maďarskej proveniencie vznikajúcich na južnom Slovensku po roku 1989. Spolu s kolegami zo Slovenského národného múzea zdokumentovali viac ako 500 osád a zistili, že vývoj posledných 20 rokov „... poukazuje na nevídanú konjunktúru pomníkovej tvorby na národnostne zmiešanom území juhu Slovenska“. Za viac ako dve desaťročia rušnej pomníkovej prevádzky sa motivické akcenty nových miest pamäti rôzne presúvali. V 90. rokoch to boli témy spojené s príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny, neskôr, na prelome tisícročí sa rozbujnelo stavanie pomníkov sv. Štefanovi a maďarskej štátnosti. Nakoniec sa začali objavovať pamätníky pertraktujúce Trianon (na obrázku). Táto čudná drevená plastika, osadená v strede „ničoho", je dielom ľudového rezbárstva a prejavom formálnej aj umeleckej bezradnosti. Socha ako totem je ďalším z radu neaktuálnych, a preto umelecky bezcenných, prejavov „potreby historizovať". Navyše, podľa G. Hushegyiho sú spomínané motívy prejavom „... radikalizujúceho sa diskurzu Maďarov na Slovensku, čo podporuje aj premena ikonografie týchto diel: rúnové písmo, kossuthovský štátny erb, turul, štátny erb so svätoštefanskou korunou".
