Napriek tomu, že osobnú skúsenosť s Gruzínskom má pravdepodobne len niekoľko promile Slovákov, jeho imidž ako krajiny s krásnou prírodou, pamiatkami a mimoriadne pohostinnými ľuďmi by mu mohli závidieť mnohé vychytené turistické destinácie. Ťažko povedať, kde sa zobral, ale keď tu nejaký (aj krátky) čas pobudnete, musíte uznať, že predstavy o krásnych scenériách, úžasnom historickom bohatstve a milých ľuďoch sa zhodujú so skutočnosťou.
Napríklad gruzínska pohostinnosť je pomaly legendárna, koniec koncov jedno z ich prísloví hovorí, že hosť je dar boží. Keďže sme boli v podstate bežná turistická, aj keď novinárska skupinka, so sprievodcom a pevne daným programom, nemali sme veľmi možnosť sa stretávať s bežnými ľuďmi. Jednu večeru však pre nás organizovali „radní“ kúpeľného mestečka Borjomi, a teda... boli sme radi, že len jednu, naše pečene a žalúdky by inak dostali poriadne zabrať. Aj keď v Gruzínsku sa pije hlavne víno, nie tvrdý alkohol. Ale vždy do dna.
Zdroj: Jarmila Horváthová
Najdôležitejšími na každej slávnostnej večeri alebo nejakom spoločenskom podujatí sú okrem preplnených stolov prípitky – „tousty“, ako tu hovoria. Dokonca tu majú funkciu, ktorá sa volá tamada – to je človek, ktorý prípitky prednáša a organizuje priebeh a zábavu večera. Lebo predniesť prípitok je celá veda. Majú svoje poradie, obsah, sú to v podstate malé literárne dielka. No a pohár sa musí vždy vypiť do dna, nijaké uchlipkávanie si ako u nás. Ženy sú, našťastie, oslobodené od tejto povinnosti. Ale Gruzínci majú pochopenie aj pre cudzincov, keď necháte pohár plný, už vám nenalievajú.
Zdroj: Jarmila Horváthová
Vôňa exotiky
Gruzínsko vždy malo pre našincov nádych exotiky. Pred rokom 1989 to bola spolu s Arménskom vlastne najjužnejšia krajina, kam sa dalo cestovať (aj keď len organizovane) bez obmedzení v podobe devízových prísľubov a doložiek. Názvy ako Suchumi, Batumi so svojimi palmami, citrónovníkmi a pomarančovníkmi boli zhmotnenou predstavou vtedajšej exotiky. Nezmenilo sa na tom nič ani teraz, hoci cestovať sa dá už všade.
Akurát ciele našincov sa zmenili – tí, ktorí sa do Gruzínska vyberú, nejdú k Čiernemu moru, ale buď poznávať miestne pamiatky, na vínne cesty, ale ešte častejšie do hôr, na treky po Kaukaze. Takže asi ani veľmi neprekvapí, že na jednom z najfotogenickejších miest celého Gruzínska, pri kostolíku Gergeti, ktorý je obklopený kaukazskými štítmi, sme stretli skupinku mladých Slovákov. Kostolík je totiž obľúbeným cieľom „trekerov“, ktorí sa vyberajú na túry na bájny kopec Kazbek. Ten je s 5 033 metrami síce „len“ treťou najvyššou, ale najznámejšou horou Gruzínska, a bol cieľom aj štvorice Slovákov.
Zdroj: Jarmila Horváthová
Gruzínsko leží na pomedzí Európy a Ázie, Západu a Východu a presne taký pocit tu máte. Vidíte tu veci, ktoré aj v ostatných postsovietskych republikách – ale je ich oveľa menej ako v tých čisto európskych. Skôr máte pocit, že ste viac v Ázii, resp. Oriente ako v Európe. Hoci Gruzínsko sa veľmi k európskym hodnotám a spolupráci hlási. Takže naozaj je aj teraz pre našinca exotikou a čo je výhoda, exotikou pomerne ľahko dostupnou, relatívne blízkou a bezpečnou.
Prekvapivá metropola
Gruzínsko má menej obyvateľov ako Slovensko, ale hlavné mesto Tbilisi ich má dvojnásobne viac ako Bratislava. Jeho centrum aj vyzerá, ako sa na vyše miliónovú metropolu patrí. Široké bulváre, veľké výstavné budovy, hotely svetových sietí. Potom je tu ešte iné Tbilisi. Staré, čo je pôvodná časť mesta so starými domami s drevenými vyrezávanými balkónmi, úzkymi uličkami, populárnymi sírnymi kúpeľmi, vďaka ktorým podľa povesti mesto v piatom storočí aj vzniklo.
Zdroj: Jarmila Horváthová
Keď sa naň pozeráte zvrchu, napríklad z kopca, kde je kostolík Metekhi a vodia tam turistov kvôli výhľadu, čo vás na Tbilisi určite zaujme hneď na prvý pohľad, je avantgardná architektúra. Taká, o ktorej my v Bratislave a vôbec na Slovensku ani nechyrujeme. Dovolili si tu postaviť most cez rieku Mtkvari, ktorý vyzerá ako pavučina, kongresové centrum, ktoré má tvar akéhosi tubusu, alebo budovu verejnej správy, ktorá vyzerá ako trs hríbov. Ani jedna z týchto stavieb nepôsobí pritom rušivo, skôr sa hneď spýtate, čo to je za budovu.
V Tbilisi môžete začať aj putovanie po gruzínskych kostoloch a kláštoroch. Gruzínsko bolo jednou z prvých krajín na svete, ktorá prijala kresťanstvo – už v 4. storočí, a doteraz sa tu zachovali stovky kláštorov a kostolov. Napodiv, nezničila ich ani sovietska moc.
Hoci – niekedy naozaj ťažko rozoznať, či ide o stavbu, ktorá tu stojí tisíc a viac rokov, alebo ju postavili nedávno. To je príklad hlavnej katedrály ortodoxnej cirkvi v Tbilisi, Katedrály Najsvätejšej Trojice. Tá je tretia najväčšia na svete medzi katedrálami ortodoxnej cirkvi. Podľa vzhľadu si myslíte, že ste v pekne zrekonštruovanej historickej stavbe, a omyl – katedrálu postavili medzi rokmi 1995 a 2004 na počesť 1 500. výročia prijatia kresťanstva v krajine.
Zdroj: Jarmila Horváthová
Katedrála Najsvätejšej Trojice je skôr atrakciou, milovníkov histórie a ortodoxného kresťanského učenia skôr zaujmú iné kostoly, napríklad v mestečku Mtskheta, ktoré sa nachádza len 20 km od Tbilisi. To bolo tým miestom, kde Gruzínci prijali v roku 334 kresťanstvo.
V súčasnosti patrí historické centrum mesta medzi pamiatky UNESCO. Naďaleko Mtskhety stojí určite za pozretie pôvabný kostolík – Jvari Monastery zo 6. storočia. Aj pre tých, ktorí viac ako históriu oceňujú prírodné scenérie, je pastvou pre oči. Nachádza sa osamelý na vrchole strmého kopca, takže pohľad z diaľky naň je očarujúci.
Zdroj: Jarmila Horváthová
Inak v gruzínskych kostoloch a kláštoroch platia prísne pravidlá, ako máte byť upravení. Je úplne jedno, či ste v hlavnej katedrále v Tbilisi, alebo v odľahlom kostolíku Gergeti v Kaukaze.
Okrem toho, že samozrejmosťou sú prikryté ramená a sukňa alebo nohavice pod kolená, ženy musia mať vždy prikrytú aj hlavu. Preto je dobré mať so sebou šatku alebo šál. Ak nemáte, musíte si zobrať z tých, ktoré vám ponúknu pri vchode. Do niektorých kostolíkov nepustia ani ženu v nohaviciach – tu sú riešením pruhy látky alebo zástery, ktoré sa opášu okolo pása alebo bokov a tiež si ich treba zobrať pri vchode do kostolíka.
Zdroj: Jarmila Horváthová
Jaskyne a Stalin
Jednou z najväčších atrakcií v Gruzínsku je určite jaskynné kláštorné mesto Vardzia, ktoré sa nachádza na juhu krajiny, na gruzínsko-tureckých hraniciach. Vybudovali ho v skalnom masíve v 12. storočí, malo slúžiť ako hraničná pevnosť proti Turkom a Peržanom. Neskôr tu vybudovali aj kláštor. V časoch tureckých nájazdov tu žilo na siedmich poschodiach až 50-tisíc ľudí.
Zemetrasenie časť obydlí zničilo, ale aj tak návšteva stojí za to. Akurát potrebujete na ňu dobré topánky, lebo k jaskyniam sa ide strmo hore a potom dolu. Prechádzka jaskynnými obydliami je však naozaj zaujímavá a predstava, že tam žili tisíce ľudí a zvierat (boli tu aj stajne), je pre nás ako z ríše fantázie. Ako bonus máte zhora krásny výhľad na okolie, ale rovnako pekný je aj pohľad zdola na skaly, ktoré z diaľky vyzerajú trochu ako syr ementál.
S históriou, ale s tou úplne novodobou, máte dočinenia aj v ďalšom gruzínskom meste – Gori. Pravdupovediac Gori, vzdialené niečo vyše hodiny cesty autom z Tbilisi, nie je na prvý pohľad ničím zaujímavé – sivé postsovietske mesto. Do povedomia sa dostalo v roku 2008, keď ho počas rusko-gruzínskej vojny kvôli Južnému Osetsku a Abcházsku obsadila na čas ruská armáda.
Zdroj: Jarmila Horváthová
Prečo tam teda treba ísť? V Gori sa narodil Josif Vissarionovič Stalin, vlastným menom Džugašvilli a doteraz tu má zriadené v najkrajšej budove v meste veľké múzeum. Zaujímavý je najmä spôsob, ako tu Stalina prezentujú – výlučne ako víťaza druhej svetovej vojny. V celom múzeu, ale ani vo výklade našej sprievodkyne, ktorá si celý čas udržala kamennú masku a tvárila sa tak prísne, že zazneli hlasy, že asi to k prezentácii Stalina patrí, nezaznelo ani pol slova o tom, že robil genocídu na národe štátu, ktorý desaťročia viedol, a že kvôli nemu zomreli milióny ľudí.
No inak je múzeum určite zaujímavé, okrem množstva životopisných faktov sú tu napríklad dary, ktoré Stalin dostával od iných štátnikov, môžete si pozrieť, ako bol zariadený vlak, ktorým všade cestoval, lebo mal panický strach z lietania a k nemu sa pridala ešte paranoja. Dokonca tu dostať suveníry so Stalinom, pravda, ak vám nie je ľúto dať napríklad za tričko s jeho portrétom cca 20 eur. Takže aj cesta do Gori, ak ste priaznivec novšej histórie, sa z Tbilisi oplatí.
Dá sa aj cez Istanbul
Zdroj: Jarmila Horváthová
Najlacnejšie sa dá dostať do Tbilisi z Viedne s tureckou nízkonákladovou leteckou spoločnosťou Pegasus cez Istanbul. Letenky sa dajú kúpiť väčšinou za 250 eur, max. 300 eur. Do Tbilisi sa však lieta aj priamo, a to s Austrian Airlines a Airzena Georgian Airlines, cesta trvá okolo troch hodín, za letenku dáte dva – trikrát toľko, ako keď letíte cez Istanbul.
Lacné letenky sa dajú kúpiť aj u nízkonákladovej spoločnosti Wizz Air, ktorá lieta z Budapešti do mesta Kutaisi na západe krajiny. V rámci krajiny fungujú štátne vlaky a autobusy, obľúbeným spôsobom, ako sa dostať z miesta na miesto, sú súkromníkmi prevádzkované maršrutky, čo sú dodávky. Odchádzajú z miesta, až keď sa zaplnia, a stoja tam, kde si cestujúci želajú. Alebo si na ne zakývajú.
Jedlo a víno
Gruzínsko má jednu z najstarších tradícií výroby vína na svete a tiež je známe vínami, ktoré kvasia v hlinených amforách v zemi, takže víno k návšteve krajiny neodmysliteľne patrí. Keď idete do vínotéky alebo obchodu s vínom, možno vás prekvapia pomerne vysoké ceny. Kvalitnejšie víno je tu drahšie ako na Slovensku. Jedlo na gruzínsky spôsob, to je najmä plný stôl misiek, podnosov a mištičiek.
Na Slovensku je z gruzínskej kuchyne známy najmä šašlik, ale to zďaleka nie je to najlepšie, čo si tu môžete dať. Výborne vedia robiť zeleninové jedlá, omáčky, ktoré sa k jedlám podávajú – na báze orechov, sliviek, baklažánov, cesnaku, často veľmi pikantné. Pochúťkou, ktorá sa neobje, sú placky chačapuri plnené syrom a tiež chlieb, ktorý má zvláštny tvar, pečie sa nalepený na stenu pece v zemi, podáva sa teplý, je to naozaj delikatesa.
Gruzínske kúpele
Zdroj: Jarmila Horváthová
Keď idete v Gruzínsku do reštaurácie a vypýtate si minerálku, s najväčšou pravdepodobnosťou vám prinesú značku Borjomi. Pochádza z rovnomenného kúpeľného mestečka, ktoré je najznámejším a najvychytenejším v krajine.
Okrem toho, že tu môžete relaxovať alebo sa vyviezť pozrieť naň z vtáčej perspektívy lanovkou, je tu aj vstup do najstaršieho národného parku v Gruzínsku a jedného z najväčších v Európe – Borjomi-Charagauli. Ľudia, ktorí idú do krajiny za turistikou, idú buď na Kaukaz, alebo ak nechcú vysoké kopce, chodia na turistiku práve sem. Turistické chodníky sa nachádzajú vo výške od 520 do 2 642 metrov.
Krížik z vinnej révy
Gruzínsko je jedna z najstarších kresťanských krajín sveta. Za významného svetca tu obyvatelia považujú svätú Nino. Do Gruzínska prišla cez Arménsko ako veľmi chudobná a aby mohla kázať kresťanstvo, vyrobila si kríž z halúzok vinnej révy, ktoré spolu zviazala prameňom svojich vlasov. Takto stvárňovaný kríž je jedným zo symbolov Gruzínska. Misia tejto svätice priniesla ovocie – do konca 4. storočia bolo celé vtedajšie Gruzínsko kresťanské a kresťanstvo je dodnes hlavným náboženstvom napriek mnohoročnej islamskej nadvláde.
