Vízia vstupu do EÚ bola nádejou na obnovenie krajiny, na získanie nových peňazí, ktoré by Slovensko obnovili a dali nám istotu, že na periférii neostaneme natrvalo. Aj keď na začiatku budeme najchudobnejším členom. Daňová a penzijná reforma potom ukázali Európanom, že to s členstvom v ich spoločenstve a snahou o modernizáciu krajiny myslíme vážne.

Keď sa teraz v debatách ozývajú hlasy, že Grécko by už malo konečne vystúpiť, akoby radikáli zabudli, že sme boli v roku 1998 vo veľmi podobnej pozícii. Argumentačné bariéry, ktoré si staviame medzi „nás“ a „nich“, sú veľmi papierové: „leniví“ Gréci majú rovnakú produktivitu práce ako „ťažko pracujúci“ Slováci. Ak hovoríme o tom, ako zneužívajú eurofondy, mali by sme si pripomenúť, že Slovensko bude za nesprávne použité európske peniaze vracať Bruselu najmenej štvrť miliardy eur. Vysmievame sa ich stredovekému katastru a prebujnenej štátnej správe, ale zabúdame si pripomenúť, že stále máme socialistické školstvo a zdravotníctvo a na právny štát nám dohliada komunistická justícia.

Gréci dokázali skresať verejné výdavky od roku 2008 o dvadsať percent, vôbec najviac v povojnovej histórii ktorejkoľvek rozvinutej krajiny. My sme ich za to isté obdobie o rovnaké percento zvýšili. Na dlh.

Áno, Gréci nerozumne ignorovali vlastný dlh a ekonomické nedostatky, pretože verili, že členstvo v EÚ a eurozóne ich ochráni. Vyberali si vlády, ktoré im sľubovali z európskych peňazí prácu, istoty a zveľadenie krajiny. Voliči im za to prepáčili, že sa politicky bolestivé opatrenia nerobia. Prehliadali aj to, že časť verejných peňazí prúdila do vrecák spriaznených podnikateľov a ich predražených štátnych zákaziek.

Predchádzajúci odsek netreba takmer vôbec meniť, aby sedel aj na súčasné Slovensko.

Gréci začali o dvadsať rokov skôr, takže ich štedré dôchodky a sociálne opatrenia za ten čas nabalili dlh do gigantických rozmerov. Naše sociálne balíčky či čoraz štedrejší dôchodkový systém však nerobia nič iné. Či už Gréci zbankrotujú alebo nie, čakajú ich dve desaťročia trápenia a neistoty. Ak budeme sami seba klamať, že „nám“ sa to nemôže stať, bude nás čakať to isté.