A. Gevorkyan: Každý zamestnanec musí byť v niečom lepší ako ja

Aj fabriku práškovej metalurgie na okraji Vlkanovej pri Banskej Bystrici vybudoval tento rodený Armén ako rodinný podnik a chce, aby to tak cítili zamestnanci. Tí, ktorí vydržia. Fabrika sa už takmer dvadsať rokov nezastavila. A. Gevorkyan dokáže robiť každú jednu pozíciu, ráno vstáva, aby bol prvý v kancelárii, a je to zvyčajne on, kto aj zhasína. Teraz hovorí, že má už one man show dosť a jeho prioritou je nájsť a zaškoliť vhodný manažment.

Ako sa vám to darí?

Najprv sa nám na pozíciu výrobného riaditeľa hlásilo veľa ľudí. Potom som do inzerátu dal odstrašujúce, ale pravdivé detaily. Že to nezvládol riaditeľ výroby z Ukrajiny, z Francúzska, z Česka. Jeden sa rozviedol, ďalší išiel na protialkoholické. Napísal som: „Pošlite k životopisu dôvod, prečo si chcete zničiť aspoň dva roky života. Budú vám volať vo dne, v noci, víkendy, sviatky.“ Zrazu celé týždne neprišiel žiadny životopis. A pritom odmena je na stredné Slovensko ďaleko nadpriemerná. Ani ja nemám taký plat, aký dávam výrobnému riaditeľovi. Nemôžem.

Presťahovali ste firmu z Arménska najprv na Ukrajinu, až potom na Slovensko. Akú úlohu vo vašom podnikaní hrala skúsenosť z biznisovo divokejších krajín?

Ak ste prežili niečo v horších podmienkach, je to ako výcvik aj na tie najťažšie alebo na krízu. Na Ukrajine som mal firmu v časoch, keď sa štyrikrát zmenila mena. Večer som išiel spať, ráno už bolo všetko deleno sto. Keď som išiel kupovať byt, cena platila od rána do obeda. Úrokové sadzby boli 360 percent ročne. Dĺžka úverov pre firmy bola maximálne tri mesiace, pre výrobcov úvery neboli vôbec. Mal som úrokové sadzby aj osemsto percent ročne, keď som chcel, aby mi úver predĺžili z troch na šesť mesiacov.

V čom vám tento výcvik pomohol na Slovensku?

Keď kríza iba prichádzala na Slovensko, tak sme vo firme urobili radikálne kroky – dodnes ich mám zavesené na nástenke. Do troch mesiacov museli všetci vo firme vedieť robiť všetko, aby sme boli flexibilní. Peciari museli vedieť pracovať na lisoch. Lisiari museli vedieť robiť na sústruhoch. Povedal som ľuďom: Ak sa nechcete učiť nové veci, tak teraz odíďte z firmy, lebo by sme vás museli v kríze prepustiť.

Ako to dopadlo?

Len málo ľudí odišlo. Keď bola kríza, prišli dodávatelia zo Švédska, aby sa presvedčili, prečo všetci objednávajú menej a my viac. Mali strach, že zoberieme materiál na celý rok a prestaneme platiť. Lenže my sme s problémami zápasili od založenia firmy, a tak sme na krízu boli vycvičení. V kríze mali problémy všetci, tak sme boli konečne na jednej úrovni.

Firme ste dali vaše meno - kvôli egu?

Otec ešte v čase rozpadu Sovietskeho zväzu vlastnil malý závod na práškovú metalurgiu. Volala sa Bumerang. Keď som sa otca pýtal, prečo taký divný, exotický názov, odpovedal mi, že už má nad päťdesiat a že došlo mu, že v živote sa človeku všetko vráti. Ako bumerang. Názov zostal, keď som neskôr otvoril novú firmu na Ukrajine. Keď som prišiel na Slovensko, nechcel som to nazvať po otcovi a zároveň som musel presvedčiť, že to myslíme vážne, že za tým stojím. Pod mojím menom. Bolo to ako spálené mosty. Alebo to vyjde, alebo nevyjde, žiadny iný variant. Vtedy sa na Slovensku nosilo skôr kšeftovanie, hociktorý podnikateľ mal veľa aktivít. My sme chceli dať do toho jedného podnikania všetko.

Aj dnes vo firme trávite víkendy?

Už nemusím. Navyše, v sobotu si potrebujem vyčistiť hlavu. V nedeľu s manželkou však vždy robíme. S radosťou. Urobíme, čo za celý týždeň nestihneme. Zaujímavé je, že v kancelárii stretneme ľudí, ktorí by tam tiež nemuseli byť. Toto je naša rodina. Vlastne, mimo firmy nemáme žiadnych známych, priateľov. Ja sa nevnímam ako manažér, vnímam sa skôr ako hlava rodiny. Toto je vyslovene rodinná firma. Ľudia sú s firmou zžití, máme tu pätnásť párov, ľudia si tu našli životného partnera. Hovorím, že vo firme nemáme normálnych ľudí, v niečom je každý geniálny, na tom firma stojí. Každý musí byť v tom niečom lepší ako ja.

Prešli ste si vari každou pozíciou vo firme. Pomáha pohľad z pozície zamestnanca pri riadení firmy?

Veľmi. Mne volajú, keď je problém. Ale keď som tam, problém vždy vyriešime. Ja iba dávam otázky a kolegovia odpovedajú – poznajú riešenie, len si nevedia medzi sebou vymeniť otázky. Neviem si predstaviť, ako sa dá manažovať firma, ak nerozumiete tomu, čo robí. Mám dve vysoké školy, ale vyvaľujem oči na grafy iných firiem, lebo 70 percentám z toho nerozumiem. U nás vo firme stačí jedna vizualizácia: ako žaba drží bociana za krk, keď ju chce prehltnúť. Desatina ľudí robí u nás vo vývoji. Možno viete krivkami a grafmi manažovať montážny podnik, neviem. Ale ak chcete niečo vyvinúť, musíte vedieť, ktorým smerom ísť, rozumieť tvorivým ľuďom a vedieť, o čom je ich návrh. Ako keď pozeráte šachy, všetci na to môžu pozerať, ale iba géniovia v tom vidia krásnu kombináciu.

Ste hlavným partnerom pre vašich odberateľov. Nie je rizikové a časovo náročné ťahať úspech firmy iba cez jednu osobu?

Aj teraz je tu americký zákazník. Iba som mu pomáhal zaparkovať. To je všetko, na detaily mám ľudí. S mnohými odberateľmi a dodávateľmi sa poznám tak, že dajú na čestné slovo, pretože sme nikdy nikomu nezostali dlžní ani cent. Dokonca sme takto mali na chvíľu aj dodávateľský úver.

Nie sú práve banky za tým, že ste vo firme neustále?

Podľa mňa výrobná firma, ktorá prudko rastie, potrebuje úver. Musíme financovať odberateľom zásoby, vývoj, prevádzku. Nie je to zlé, tlačí to človeka, aby vyvíjal a vyrábal výrobky s vyššou pridanou hodnotou. Polovicu projektov, ktoré prídu, odmietame. Najmä také, ktoré dokáže spraviť každá prášková firma. My chceme robiť špeciality, spoluvyvíjať so zákazníkmi riešenia. Navyše, firma je stále pod dohľadom bánk. Ja nemám finančnú školu, nerozumiem týmto veciam, kým banky vidia veci, ktoré ja nevidím.

Necítite sa kvôli takému nasadeniu unavený? Chodíte na dovolenky?

Prvú dovolenku v živote s manželkou sme mali, keď som mal 42 rokov. Boli sme osem dní v Egypte. Na druhý rok opäť osem dní, potom zasa štyri roky nič. Dovolenkujeme väčšinou v máji, keď je pokoj. A vždy sa čudujeme, ako firma bežala aj bez nás. Mimochodom, vďaka dovolenke sme rozbehli unikátnu technológiu vstrekovania kovov. V roku 2011 sme boli v Španielsku, stále sme mali telefonáty. Prvý deň, druhý deň a na tretí deň nám niekto ukradol mobily. V takomto pokoji sme sa dostali k tomu, aby sme cez e-mail nakontaktovali dodávateľov, obnovili dopyty od potenciálnych zákazníkov, preštudovali správne knihy. Za zvyšných sedem dní sme dovyvíjali stroj na vstrekovanie kovov.

Nesnažíte sa firmu vycibriť aj kvôli publicite?

Pekné články o firme majú aj odvrátenú stránku. Je to peklo, ľudia makajú od nevidím do nevidím. Ale cítia, že budujú rodinnú firmu, aj sebe. Dávame úvery ľuďom, aby si kúpili dom, opravili strechu, aby sa postavili na nohy. Pomáhame, keď sa dostanú do vážnych životných situácií, platíme liečenia, vyplácali sme už aj exekútorov. Minule mi jeden zamestnanec poslal esemesku, že mu v živote nikdy nikto nepomohol tak ako my. To hreje pri srdci.

Takýto spokojný zamestnanec je potom zrejme veľmi lojálny.

Nerobím to, aby som si ich udržal, ale preto, že je to naša rodina. Som rád, že sa dokázali postaviť na nohy. Prešiel som si mnohým z toho, cez čo prechádzajú mladí. V Arménsku máme príslovie: Nechcem ťa vidieť, keď ti je dobre. Rodina je o pomoci v núdzi. Na svoju päťdesiatku som si dal darček – našim dievčatám na materskej som poslal výplatu, ako keby pracovali, aj keď viem, že sa z materskej pravdepodobne nikdy do firmy späť nevrátia.

Akú najhlavnejšiu úlohu máte ako konateľ vo firme?

Smerom dovnútra som nenahraditeľný ako človek, ktorý rieši krízové situácie, konflikty, veľké technické problémy. Ak začína byť veľa diskusií a zamestnanci strácajú vzácny čas, tak prídem a zabijem ten problém ako chorobu, rázne. Aj keď to občas vystrelí zlým smerom. Začne sa konať, od toho je konateľ. Na túto kapitánsku pozíciu potrebujem človeka, lebo už ma tak nenapĺňa. Smerom von z firmy ide o stratégiu, rozvoj technológií, v tomto ohľade za seba náhradu nehľadám. Chcem cestovať po svete a stretávať sa s ľuďmi, otvárať firme nové horizonty.

Prečo viac práce nedelegujete?

Delegujem, ale nechcem tak často dostávať výpovede. Ako jediný dôvod výpovede je vždy napísaný stres. Sme úplne top v počte nových výrobkov vo výrobe. Polovicu výrobkov nikto na svete nevyrába, pri všetkých našich výrobkoch sme u našich odberateľov jediný dodávateľ. To je veľká zodpovednosť. Naši odberatelia porušujú príučky všetkých manažérskych škôl, vyvíjajú iba s nami. Máme nekonečné audity, vŕtajú sa vo firme a to je tiež stres.

Ako zvládate stres vy?

Je to ako problém v rodine, nemôžem byť do toho nezaangažovaný. Vzťahy s dodávateľmi a odberateľmi sú dlhoročné, ak je problém naozaj veľký zavolajú, píšu priamo mne. Jediné, čo sme s manželkou proti stresu vymysleli, je plávanie, v pracovné dni namiesto obeda. Plávame iba vonku, čím studenejšie, tým lepšie. Do hĺbky neplávame ani na dovolenkách, máme príliš veľa úverov (smiech). Večer ešte pohár vína, ak nepomôže, tak druhý vždy zaberie.

Ako si rozdeľujete čas vo firme medzi obchod, výrobu, ľudské zdroje?

Minimálne desať-pätnásť percent denne trávim na personálnom. Keby som mohol, tak ešte raz toľko. Bohužiaľ, už aj veľkosť firmy je taká, že vzniká komunikačný šum. Keď je problém, stopnem celú výrobu, zavolám všetkých ľudí von – máme na to starú vojenskú sirénu –, a povieme si, ako sa veci majú, aby to počuli odo mňa. Občas je problém s pochopením, lebo som cudzinec a veci, čo sa mne zdajú normálne, niekomu pripadajú čudné. Napríklad enormne veľa robiť je pre mňa normálne. V Arménsku je normálne mať aj dve roboty po osem hodín denne. Každý chlap je živiteľ rodiny, nepamätám sa, že by niekto mal iba jednu prácu.

Neuvažovali ste niekedy vziať do firmy partnera alebo investora?

Aj som nad tým uvažoval, ale potom som počul príbehy, ako sa ľudia rozhádajú. Mať partnera – za to sa dá schovať neochota zobrať zodpovednosť. Majiteľ firmy by mal brať zodpovednosť a robiť chyby. Mali sme aj stretnutia s investormi, ale niektoré veci sa mi nechce vysvetľovať. Robíte rozhodnutia, lebo cítite, že to je tak správne. Nedajú sa podporiť nákresmi, číslami, výkazmi. Oni by chceli vidieť, čo bude o päť rokov. Veď my nevieme, čo bude o pol roka. Veľa krokov, ktoré som spravil v minulosti, by mi investori zamietli. Ak by mi však pomohli vyvarovať sa chýb, boli by vítaní.

Nemáte niekedy chuť všetko zatvoriť a užívať si iba peniaze?

Aké peniaze? Žiadne nemáme, všetko investujeme späť do firmy. A s manželkou sme zistili, že ani ich k šťastiu nepotrebujeme.

Artur Gevorkyan (50)

Artur Gevorkyan Zdroj: Milan David

je rodák z Jerevanu. Otec budoval práškovú metalurgiu v Arménsku, mama bola tanečnica. Vyštudoval letecké inžinierstvo na vojenskej akadémii v Charkove (dnešná Ukrajina), kde vyštudoval aj vojenstvo aj techniku. Päť rokov žil v kasárňach so sto spolubývajúcimi v jednej izbe. Keď sa vrátil do Jerevanu, rozhodol sa s otcom založiť firmu na Ukrajine, v Charkove. Po ôsmich rokoch každodenného boja o prežitie si zobral mapu a vyznačil si stred Európy – vyšlo mu Slovensko. Pri pohľade na mapu Slovenska si zasa vyznačil stred, kde sa aj rozhodol presťahovať firmu na práškovú metalurgiu. Od príchodu do Banskej Bystrice s manželkou, ktorá je vyštudovaná zubná lekárka, budujú firmu Gevorkyan. Otec A. Gevorkyana nemal v živote dovolenku, nechápal, ako si môže chcieť niekto oddýchnuť od roboty, ktorá ho baví. Dnes má Gevorkyan skoro dvesto zamestnancov a už dvadsať rokov ide v nonstop výrobe vrátane všetkých sviatkov. A. Gevorkyan bol dvakrát finalistom súťaže Ernst&Young Podnikateľ roka na Slovensku. A. Gevorkyan má dve deti, syn pracuje vo firme, dcéra študuje medicínu vo Francúzsku. Vo voľnom čase ide do firmy a pracuje, cez obed pláva.