Píše sa rok 1936. Berlín hostí letné olympijské hry a to je vhodná príležitosť pre nacistickú vládu podsunúť svetu myšlienky o nadradenosti árijskej rasy. Ako vhodné pozadie sa pre tento motív ponúkalo znovuoživenie antických ideálov krásy ľudského tela. Na splnenie týchto cieľov ministerstvo propagandy oslovilo režisérku a fotografku Leni Riefenstahlovú. Nie náhodou. L. Riefenstahlová v roku 1934 natočila film Triumf vôle, ktorý dokumentoval 6. zjazd NSDAP. Film sa dodnes premieta na filmových školách ako ukážka technicky dokonalého diela. Na dokumente o olympijských hrách – dvojdielnej filmovej poéme Olympia – pracovala 18 mesiacov. Natočila a zostrihala 400 000 metrov filmu. O L. Riefenstahlovej talente a kreativite svedčia efektné svetelné kompozície a trikové zábery, vďaka ktorým film dodnes nezostarol. Na štadióne dala vykopať šesť šácht, do ktorých umiestnila kamery tak, aby snímali športovcov proti nebu a aby tak vynikli ich atletické telá.
Na snímanie skokov do vody si nechala skonštruovať podvodnú kameru. Kamery umiestňovala aj priamo na telá športovcov, čím zábery získali obrovskú dynamiku a ovplyvňujú podobu športového fotožurnalizmu dodnes. Aj v súčasnosti sa vedú spory o jej osobnej angažovanosti a vplyve jej tvorby na verejnú mienku v nacistickom Nemecku (jej osobné kontakty s nacistickými pohlavármi sú všeobecne známe, o Hitlerovi sa v roku 1938 vyjadrila ako o „najväčšom mužovi všetkých čias“, neskôr svoje stretnutie s ním označila za „najväčšiu chybu svojho života“). No nielen autori nekrológov ju po jej smrti v roku 2003 napokon vzali na milosť a viac zdôrazňovali jej prínos do dejín kinematografie ako nacistické angažmán. Už v roku 1938 Los Angeles Times v recenzii uviedli, že Olympia „určite nie je propagandistický film“, ale že ide o „triumf kamery a epickú báseň na plátne“. Sama Leni Riefenstahlová si do konca života žiadnu politickú zodpovednosť nepripúšťala. Svoju povesť si po vojne strážila, pričom proti kritikom vyhrala všetky spory o ochranu osobnosti.
