Gamepad namiesto golfovej palice

Či vedia videohry zlepšiť výkon v práci a čo vedia dať človeku, sa TREND opýtal štyroch slovenských manažérov. Jeden dokáže spoluriadiť jednu z najväčších reklamných firiem a pritom aj hodiny denne hrávať online hry, ďalší zasa na služobný let nenastúpi bez vreckovej konzoly.

Začalo sa to v kluboch

Všetci štyria majú veľmi podobné herné začiatky. V 80. rokoch minulého storočia navštevovali rôzne kluby informatiky, čo bol jediný spôsob, ako sa k hraniu dostať. Richard Hrabovský, ktorý v Microsofte zodpovedá za predaj softvéru korporátnym klientom, do tých klubov chodil vlastne práve kvôli hrám, ktoré im vždy na konci hodiny pustili.

Podobne bol na tom Robert Weber, prevádzkový riaditeľ reklamnej agentúry MUW Saatchi & Saatchi. Jeho hernú „kariéru“ však naplno odštartoval až príchod CD mechaniky a lepšia distribúcia hier. Manažér externej komunikácie Slovak Telekomu Michal Korec mal zasa výhodu v tom, že sa jeho otcovi ešte pred nežnou podarilo na pracovnej ceste kúpiť ZX Spectrum. A synovi potom vyhradil hodinu hrania vždy v pondelok večer.

Peter Helexa, podpredseda predstavenstva Slovenskej pošty a šéf predaja služieb korporátnym zákazníkom, mal s hrami doslova exkluzívny prvý kontakt. „Ako malému chlapcovi mi stará mama u nej v práci ukázala sálový počítač s páskovým terminálom. Ale veľmi ma to nenadchlo, preto mi tam pustili PacMana. Hral som sa teda na sálovom počítači,“ spomína.

Samozrejme, všetci štyria si prešli časmi, keď sa jedna hra prenášala medzi kamarátmi aj na desiatkach diskiet. Veľkým krokom vpred bol pre nich príchod klasických pécečiek a hier na cédečkách. Michal si spomína, že najprv to boli výhradne rôzne demá, ktoré sa pribaľovali k počítačovým magazínom. A až na vysvedčenie v roku 1995 dostal prvú ozajstnú hru, Command and Conquer. Bola to veľká udalosť, keďže vtedy stála asi 1 800 korún pri priemernom slovenskom osem- až deväťtisícovom plate.

Richard sa vtedy stal zasa veľkým fanúšikom Larry Craft z prvej časti hernej série Tomb Raider. Nedostatok hier znamenal, že ich hráči často hrali dookola aj celé mesiace. „Poznal som tú hru naspamäť. Známi mi volali, ak sa s nejakou úlohou nevedeli posunúť, a ja som im z hlavy vedel povedať, na akú skalu vyskočiť a kde hľadať tajné dvere,“ spomína Richard. „U mňa to bolo podobné, ale s titulom Crusader: No Remorse,“ dopĺňa Robert.

Ešte pred pár rokmi sa Slováci hrali hry takmer výlučne na stolných počítačoch. Herné konzoly od Nintenda či Sony sa na Slovensku nepredávali alebo ak, tak za ceny, ktoré pre bežného spotrebiteľa boli privysoké. Ale medzičasom tieto bariéry padli. A boli v tom aj ďalšie faktory.

Doba konzolová

Ako veľký fanúšik japonskej kultúry si Michal obľúbil kultovú videohernú ságu Final Fantasy. Keďže jej desiate pokračovanie vyšlo exkluzívne pre PlayStation 2, musel si túto konzolu kúpiť.

Peter aj Michal tiež presedlali z PC na herné konzoly. Svorne sa zhodujú v tom, že hlavným dôvodom je komfort a vyladenosť. Od mala si upgradovali počítače a Richard sa tým vlastne dostal aj k študovaniu a práci v IT oblasti. „Ale po čase už na to človek nemá čas ani nervy. Babrať sa s ovládačmi, opravami hier, konfliktmi s operačným systémom. Pri konzole vložím DVD a hrám,“ hovorí.

Peter to dokonca už striktne oddeľuje: na hranie sú konzoly, kým počítač je na produktivitu. Hranie je hlavne o relaxe. A na gauči pred televízorom a ergonomickým ovládačom v ruke sa oddychuje lepšie ako za stolom pri počítači.

Richard Hrabovský (vľavo) a Robert Weber Zdroj: Maňo Štrauch

Robert ostal pécečku vernejší. Hlavne kvôli titulom, ktoré sa na konzoly nedostali. Viac ako sedem rokov hráva legendárny World of Warcraft. Celkovo sa rovnako ako Peter či Michal považuje za staršiu generáciu hráčov, ktorí hrali, kde sa dalo. Dnešnú „vojnu“ medzi počítačovými a konzolovými hráčmi považujú za súčasť marketingu. Berú všetko, čo im dáva kontakt s herným svetom. S jednou výnimkou. Nenašli si cestu k trendu posledných dvoch-troch rokov – hraniu na smartfónoch a tabletoch. „Niekedy si na mobile pustím Fruit Ninja. Ale inak na hranie potrebujem pokoj a pohodlie,“ hovorí Peter.

Michal má doma už „takú malú pyramídu konzol“. Patria medzi ne aj vreckové konzoly. Hráva veľa na cestách. Tvrdí, že sú isté týždne až mesiace, keď sa mimo domu hráva viac ako doma. Kvôli práci aj súkromne je často v lietadle, do práce tiež nechodí autom. Takže má pri sebe stále PS Vita aj Nintendo 3DS a na japonský štýl si zahrá hoci len dvadsať minút aj v autobuse. Dokáže sa do nich ponoriť rovnako ako do hier na konzolách.

Sociálny aspekt

Na otázku, prečo sa vlastne hrajú, majú všetci štyria manažéri rovnakú odpoveď. Ich zamestnanie vie byť psychicky náročné a videohra po ťažkom dni je pre nich ideálny relax. Umožňuje im „resetnúť hlavu“, vypnúť, hodiť bežné starosti na istý čas za hlavu.

Za tie roky majú veľa nezabudnuteľných herných zážitkov. Napríklad Michal spomína na Silvestra pred piatimi rokmi, keď ležal s horúčkou doma. Čas trávil online hraním World of Warcraft s hráčmi z celej Európy. Vždy o polnoci sa všetci stretli na námestí virtuálneho mesta a želali si Šťastný nový rok. Najprv ruským hráčom, o hodinu neskôr gréckym, potom gratulovali Michalovi a ešte zo solidárnosti počkali a o ďalšiu hodinu si zagratulovali s hráčmi z Anglicka či Portugalska.

Sociálny aspekt si chvália aj Robert s Richardom, ktorí sú dlhé roky spoluhráčmi. „V hernom svete je vysoká miera nezištnosti,“ hovorí Robert. Dokonca ho označujú ako svet bez masiek. Čo je dosť ironické. Často pozorujú, ako sa charakter človeka premietne na jeho avatara, teda hernú postavu. „Robo je manažér a aj v hre má často postavu tanka, prvého útočníka, a rozdeľuje úlohy. Ja som pracovne zameraný na výsledky a vo World of Warcraft sledujem štatistiky a výkonnosť kúziel mojej postavy,“ hovorí Richard.

Michal má zasa teóriu, že človek je v hre buď rovnaký charakter ako v ozajstnom živote, alebo robí presne opak: „Ako keby som ja hral za postavu dvojmetrovej blondíny.“

Videohry inšpirujú

Hry nie sú o pasívnom oddychu, ktorého typickým príkladom je sledovanie televízie. V hrách treba aktívne riešiť problémy, reagovať na meniace sa prostredie. Michal tiež hovorí, že videohra bola od mala jeho lektorka angličtiny. Richard sa zasa vďaka hraniu naučil pokore, keď zvládal bez následkov zrážku s omnoho silnejším nepriateľom. Je to pre neho druh psychohygieny až meditácie: „Duke Nukem mi pomohol odbúrať stres pri učení na štátnice a verím, že aj vďaka tomu som ich zvládol úplne s prehľadom.“ Robert pri hraní získal nových priateľov, naučil sa odpúšťať, nebáť sa prijímať aj zlé rozhodnutia a učiť sa na nich. Čo sa premietlo aj v jeho pracovnom živote. Hry považuje aj za inšpiráciu. „V mojej práci, kreatívnom priemysle, je veľmi dôležitý vizuálny kontext. Už som niekoľkokrát inšpiroval ľudí tým, že som dal do súvislosti výtvarný štýl herného prostredia s reklamným zadaním. A to nie je len o vizuále, ale aj o logike nápadov. Hranie pokrýva široké spektrum pohľadov na správanie ľudí, ich motívy, potreby. A to práve rieši reklama.“

Michal Korec Zdroj: Maňo Štrauch

Samozrejme, s hrami sa to nesmie preháňať. „Boli obdobia, keď som po práci v reklamnej agentúre hrával aj štyri-päť hodín denne. A to sa, samozrejme, odrazilo na mojej mentálnej kondícii,“ spomína Robert. S kolegami hráčmi sa zhoduje v tom, že hoci si radi zabicyklujú, čítajú knihy (Michal beháva polmaratóny), videohry im už roky ponúkajú iný svet, akýsi wellness pre mozog. A neponúka len relax, ale aj spoznávanie nových ľudí a inšpiráciu, ako sa stavať k problémom a výzvam v offline svete.