Hoci výsledky vyhlásia až koncom októbra, už teraz sa dá povedať, že tretí ročník posunul súťaž o stupienok vyššie. Nie je dielom zhovievavej poroty, ale rastúcej úrovne žurnalistickej fotografie na Slovensku. Yuri Kozyrev porozprával TRENDU nielen o tom, čo musí fotograf vidieť a cítiť, aby výsledkom bola skvelá snímka.
Vojak na tanku zo série Libya marec 2011.
Prečo vás priťahujú práve konflikty?
Vážim si to, ako ste ma označili, ale chcem to uviesť na správnu mieru. Dlhé roky som pôsobil v konfliktných zónach, ale nepovažujem sa za vojnového spravodajcu. Títo ľudia pracovali v druhej svetovej vojne, mali uniformy, zbrane. Taký bol jeden z mojich učiteľov, volal sa Jevgenij Chaldej, významný sovietsky fotograf, ktorý urobil niekoľko významných fotografií na Reichstagu v Berlíne na konci druhej vojny. Vždy ma fascinovali fotografie, ktoré vznikli bezprostredne pri bojoch. Lenže ja som sa nikdy nedotkol zbrane, odmietol som dokonca nastúpiť do vojenskej služby. Bolo to v osemdesiatych rokoch, nechcel som ísť do Afganistanu. Napokon som sa do tejto krajiny dostal, ale nie ako vojak, Sovieti vtedy odchádzali a fotografoval som občiansku vojnu.
Takže predsa ste sa vojne nevyhli?
Mnohých, ktorí sme tam boli, označujú za vojnových fotografov, ale výstižnejšie je pomenovanie fotograf konfliktu.
Aj keď nie ste v „prvej línii“ a nedržíte v ruke pušku, vidíte veľa utrpenia, pohnutých osudov. Čo to s vami robí?
Niekedy je to nie jednoduché, závisí to od intenzity konfliktu. Začínal som ako mnohí iní. Navštevoval som regióny, kde to vrelo a kde prehovárali aj zbrane. Bol som krátko v Čečensku, Kosove, Náhornom Karabachu. Zistil som, že je to chyba, prišiel som na to, že je potrebné vytvoriť si vzťah k regiónu, že nestačí fotiť, musel som si vytvoriť vzťah k tomu územiu. Keď sa začala občianska vojna v Afganistane, bolo mi jasné, že tam musím nejaký čas ostať, aby som pochopil, o čo ide. V Iraku som potom pôsobil osem rokov. Keď ste tam, tak cítite záväzok voči životu miestnych. Môžete kedykoľvek odísť. Pokiaľ sa fotograf stavia ku konfliktu cynicky, tak je lepšie, keď tam ani nejde.
Muž so žralokom zo série Jemen december 2010.
Dá sa cynizmu, otupeniu voči násiliu a nešťastiu nejako odolávať?
Stretol som sa s cynickými kolegami a hovorím, že je to veľmi zlý prístup. Zažil som napríklad situáciu, keď fotografi požiadali rebelov, aby pálili z automatických pušiek len preto, aby mali dobrý záber. Považujem to nielen za manipuláciu, ale za zločin. Fotograf, ktorý nectí etické hodnoty, nie je fotograf. Nikdy som to neurobil.
Ako so potom dostanete k „silným“ fotografiám? Uprednostňujete vo vojne viac fotografie, ktoré sú „nudné“, keď ľudia nezomierajú?
Pohľad na mŕtvolu je jediný, ktorý môže ovplyvniť verejnú mienku, vo vojne je veľa osudov. Neprekáža mi žiť „nudný“ život vo vojnovej zóne. Fotografi by mali byť trpezliví – ak dokážete čakať, tak dostanete aj správny a silný záber. Pokrýval som päť revolúcií na Blízkom východe, bral som ako privilégium, že tam môžem byť. V roku 2011 som pocítil, že s ľuďmi z tých oblastí nemám skutočné spojenie, bolo to celkom iné ako v Iraku. Nebola to moja chyba, problém bol v okolnostiach. Preto keď sme prechádzali medzi Egyptom a Líbyou a prišli na územie, kde operovali rebeli a robili nám celý čas spoločnosť, neostávalo mi iné, len veriť svojim inštinktom. S rebelmi sa totiž nedalo vôbec komunikovať. Bez komunikácie hrozí, že sa stratíte v púšti. Naopak, v Afganistane alebo Iraku mám veľa priateľov a veľmi úzke kontakty. Nielen že ich navštevujem, ale stále som s nimi v spojení, viem, ako sa ich život posúva, ako sa majú. Je to pre mňa dôležité.
Ak má byť fotograf nestranný, nesmie si vytvoriť sympatie ani k jednej strane konfliktu?
Najlepšie by bolo byť neviditeľný. Keďže sa to nedá, tak nás môžu zabiť, zraniť, uniesť. A čo je najhoršie, môžu nás využívať. Robia to obe strany konfliktu. Fotožurnalizmus sa stal súčasťou konfliktu. Vťahujú ho do prednej línie, kolegovia sa tak ľahko dostanú do bezprostredného ohrozenia. Ja stále uprednostňujem slabšiu stranu, či už sú to rebeli alebo vládne vojská. Mojou hlavnou témou sú vždy ľudia. Keď som mal možnosť vybrať si v Iraku medzi vojskom alebo rebelmi, zostával som s obyčajnými ľuďmi. Pre mňa je to dôležitejšie.
Lietajúci muži zo série Libya marec 2011.
Spolu s niekoľkým fotografmi ste založili agentúru NOOR. Načo je dobrá taká agentúra, čo všetko robí?
NOOR je jedinečný model, ale treba povedať aj to, že nie sme prví. Na začiatku bola agentúra Magnum, ktorá stále združuje okolo 50 špičkových fotografov, ale je to už pre mňa tak trocha história, mnohí z nich už ani nefotografujú. NOOR je malá agentúra, dovedna je nás dvanásť, na začiatku nás bolo iba sedem. Zaujímavé je, že všetci máme rovnaké postavenie, nik nie je šéfom. Vieme sa navzájom počúvať a to je veľmi dôležité. Je to tak aj preto, že sa poznáme a vieme o sebe skoro všetko. Po prvom stretnutí, na ktorom myšlienka agentúry vznikla, nám trvalo asi rok, kým sme od nápadu prešli k činu. Každý z nás mal nejakú skúsenosť, pozadie, tvorbu a sieť klientov, ktorými mohol prispieť do agentúry.
Médiá sú teraz v kríze. Môže sa agentúra v takej situácii presadiť?
Je to tak, v roku 2008 sa kríza ukotvila aj v novinách a časopisoch. Bolo naozaj ťažké získať garancie, aby sme mohli produkovať príbehy. Mysleli sme, že ak ostaneme spolu, tak prežijeme. Žijeme, tak sme asi neuvažovali zle, zafungovalo to. Prvým väčším projektom bola environmentálna téma. Trochu ma to zmiatlo, pretože som v tom čase bol vo vojne v Iraku. Napokon ma nahovorili a bol to veľmi úspešný projekt. Desiati sme cestovali okolo sveta a keď sme si fotografie dali dokopy, zistili sme, že aj takú neľahkú tému dokážeme spracovať. Vystavali sme príbeh klimatických zmien vo svete, čo je najmä teraz dôležité. Išli sme do toho s tým, že vybudujeme príbeh. Spočiatku sme narazili na nezáujem, v tom roku sme nikde nepublikovali, nemali sme žiadnu prácu.
Keď sme dali dokopy práce všetkých z nás, zistili sme, že záujem je obrovský – ozvali sa z National Geographic a z viacerých ďalších časopisov, lebo považovali náš prístup za inteligentný. Vytvorili sme si niečo ako know--how, naučili sme sa hľadať osobitný prístup k téme. V našej skupine nie je nik s významne silným egom, dokážeme sa navzájom rešpektovať, pracujeme pre jeden cieľ. Preto je to úspešný projekt. Každý rok robíme niekoľko skupinových prác a popri tom každý robí na svojich individuálnych prácach. Na rozdiel od iných agentúr sme ziskoví, ale nie sme závislí od toho, koľko časopisov a novín naše fotografie publikuje. Stalo sa to tak, že oni potrebujú nás, nie my ich. Nebudú z nás multimilionári, to ani nie je cieľ, dôležitá je pre nás nezávislosť. Robíme, čo nás zaujíma, cestujeme po svete, umožňuje mám to byť v správnom čase na správnom mieste.
Sú veci, ktoré by Yuri nefotografoval?
Vlastne ani nie, ak nevezmem do úvahy etické limity. Vlani, keď som bol v Afganistane, volali z redakcie Time, aby som zaletel do Moskvy a fotografoval tam udalosti okolo útoku na šéfa Boľšovo teatra, poliali ho nejakou žieravinou. Bola to vojna, hoci sa nej nestrieľalo. Vtedy som prvýkrát vkročil do zákulisia najslávnejšieho ruského divadla. Nikdy by mi nenapadlo, že sa dostanem do takej slávnej budovy. Bol som práve v Afganistane a ani minútu som neváhal. Chcem fotografovať normálny život, prišlo to ako ponuka z neba, hoci to násilie tam bolo prítomné. Uvedomil som si, že to až taký rozdiel nie, v Iraku tiež fotografujem normálnych ľudí. Ruský prípad bol možno trocha nudný, ale je to život.
Čo znamená skratka NOOR?
NOOR je svetlo. Dalo som si ho vytetovať na predlaktie, urobili to aj ďalší dvaja z agentúry, znamená to aj veľkú zodpovednosť medzi nami. Kolegovi sa teraz narodilo dieťa, tak sa rozhodol nejaký čas nechať fotografovanie a venuje sa rodine. To je zodpovedné.
Časť poroty Slovak Press Photo 2014: Hojstričová, Neubauer, Kozyrev, Martinka.
Aké vlastnosti musí mať fotograf, aby sa stal špičkovým?
Mal by to byť dobrý fotograf, mal by si denne cvičiť oči. Dobrú úroveň nedosiahne, ak berie nástroj do ruky raz za týždeň. Navyše – digitálna doba priniesla zvláštny fenomén. Častejšie musíme dokazovať čestnosť a dobrý úmysel. Dnes je jednoduché pridať do obrázka viac dymu, viac dramatickosti. To sú etické aspekty, ktoré by sa nemali prekračovať.
Robia to?
Problémom tejto generácie je, že všetko videli, všetko je vybavené. Problém týchto fotografov je, že necítia atmosféru. Keď prídete do nejakej dediny, tak musíte vnímať aj zápach dobytka, rozbité cesty, stotožniť sa s nimi, cítiť záväzok, to v tej fotografii musí všetko byť. Stotožnenie sa s prostredím a ľuďmi je to pravé vyjadrenie. To je tajomstvo úspechu.
