Pomalšiemu hospodárskemu rastu sa jednotlivé sektory prispôsobili, banky si momentálne užívajú výhod nízko úročených úverov. A nízke úroky pomáhajú aj podielovým fondom získavať ďalšie prostriedky. Pri rozhovoroch s predstaviteľmi finančného sektora sa však čoraz častejšie skloňuje regulácia. Neprekáža ani tak sprísňovanie podmienok poskytovania úverov či podrobnejší dohľad, ako skôr bujnenie smerníc, nových úradov a hlavne výkazníctva. Bežný klient si možno všimne, že mu pri uzatváraní akéhokoľvek produktu pribudli papiere na podpisovanie: súhlas so spracovaním osobných údajov, rozhodcovská doložka, test rizikového apetítu, záznam o poskytnutom poradenstve... to všetko ešte pred podpisom zmluvy samotnej. Klient síce je informovaný, ale zároveň má pocit topiaceho sa v bahne. Ak sa chce kamkoľvek ďalej pohnúť, čakajú ho len a len ďalšie papiere a formuláre.
Oveľa väčší nárast byrokracie však zažívajú finančné inštitúcie samotné. Popri výkazníctve pre domáci dohľad, európsky dohľad a štatistické úrady pribúdajú úpravy, ktoré majú predísť praniu špinavých peňazí či najnovšie daňovým únikom. A netreba zabúdať ani na lokálne čerešničky typu jednotný vklad za tri eurá pre všetkých. To všetko znamená ohromný byrokratický val, ktorý výrazne obmedzuje šancu príchodu nových konkurentov nielen na slovenský, ale i na celoeurópsky trh. Práve naopak: tlak na zväčšovanie oddelení, ktorých jedinou náplňou práce je zasielanie výkazov rôznym štátnym a medzinárodným inštitúciám, zároveň vedie k tomu, že trh sa postupne konsoliduje. A to znamená čoraz väčšiu silu v rukách čoraz menšieho počtu veľkých hráčov. Celoeurópsky záujem o silnejšiu ochranu klienta mu tak vlastne vo svojom dôsledku berie najväčšiu zbraň: možnosť voliť nohami, možnosť odísť k lacnejšej či kvalitnejšej konkurencii. V prípade európskej legislatívy má Slovensko možnosť len akceptovať nadnárodné štandardy. No aspoň by slovenská vláda nemusela ku kope smerníc pridávať aj vlastné, čisto populistické nápady.
