Každý vie, ako sa to skončí. Jánošíkovský príbeh je notoricky známy a autori oprašujúci túto látku sa musia poriadne obracať, aby divák nevstal z kresla skôr, než kat rozkýva hák na šibenici. Najnovšia – hoci roky vznikajúca – adaptácia pod taktovkou režisérok Agnieszky Hollandovej a Kasie Adamikovej si k publiku otvára cestu šťastným obsadením hlavnej postavy. Václav Jiráček je uveriteľný syn hôľ, robí dobrú figúru v posteli aj s valaškou a sympatické je, paradoxne, práve jeho pribrzdené herectvo, ktoré postavu hlavného zbojníka nezanáša nánosmi pátosu či machizmu. Hlavné stratégie filmového oživenia legendy rozohráva scenár Evy Borušovičovej. Aby sa story neutopila len v opakovaných zbojníckych útokoch na cestujúcu šľachtu, portrét družiny dopĺňajú rozvinuté príbehy vedľajších postáv a vizuálne vygradované vsuvky ľudovej zábavy. Pri tretej dejovej odbočke a ďalšom čísle folklóru však divákovi môže napadnúť, či nejde trochu o naťahovanie času. Nehovoriac o miestami zbesilej kamere, ktorá bujaré tanečné sekvencie rozmazáva do úplne nerozoznateľnej formy. Nie, nejde o dôvody, pre ktoré by bolo treba z tohto filmu odísť. Jeho tromf sa však prejavuje veľmi pozvoľna a skrýva sa niekde, kde by ho nikto nehľadal. A síce v myšlienkovo dráždivom odhalení, že Jánošík nie je príbehom sociálne cítiaceho polesného teroristu, ale mladého chlapca, ktorý vlastne vôbec nevedel, prečo sa na zboj dal.(pg)
pripravil – Palo Hlubina
