Prvé stretnutie s Filipínami na manilskom letisku je doslova ohlušujúce a také rýchle, že si ani nestihnete uvedomiť, že ste sa práve ocitli na inom kontinente. Cestou z letiska v dopravnej zápche, vďaka ktorej vám sedemkilometrová jazda do hotela trvá dve hodiny, na to budete mať viac času, ako by ste aj zrejme chceli.
Takto opisuje svoj príchod na Filipíny Daniela Chovancová, ktorá tam ako projektová koordinátorka prežila dokopy osem mesiacov. Prvýkrát sa tam dostala v septembri pred dvomi rokmi a odvtedy sa do krajiny tisícich ostrovov vrátila ešte dvakrát. Jej misia, na ktorú ju vyslal zamestnávateľ – zahraničná konzultantská spoločnosť, bola vyškoliť Filipíncov finančným procesom v oblasti outsourcingových služieb.
Zdroj: Mária Hunková
Práve outsourcing tvorí podstatnú časť biznisu, z ktorej Filipíny žijú. Miestni pre zahraničné spoločnosti predstavujú lacnú pracovnú silu. Stačí ich len mechanicky naučiť, čo majú robiť, a za pár eur mesačne to budú robiť. Má to však aj svoju odvrátenú stránku – sú veľmi nesamostatní a na všetko musia mať návod. Dokonca aj na to, ako si po toalete umyť ruky. „Chýba im schopnosť impovizovať a taký zdravý sedliacky rozum,“ hovorí Daniela, ktorá sa s tým v práci veľakrát stretla.
Keď napríklad svojim „žiakom“ dala praktické zadanie, pri ktorom stačilo použiť logiku, nevyriešili to. Vstupnú kartu do práce, ktorú by nemusela zbytočne prolongovať každý týždeň, nemala ani po mesiaci. Všetci pritom vedeli, že sa tam zdrží oveľa dlhšie. Rovnako víza, ktoré mali vybaviť pre zahraničných zamestnancov, nevybavili vôbec alebo na zlé obdobie. Na Filipínach je totiž bežné, že všetko ide cez viacerých ľudí, pričom sa každý spolieha, že to vybaví ten druhý. A nie je to len prípad jednej súkromnej firmy, platí to všeobecne.
V jeden večer si podobne ako prácu musela nechcene Daniela zmanažovať aj policajné pátranie. V jednom miestnom podniku jej kolegyni ukradli kabelku so všetkými dokladmi, peniazmi, bankomatovými kartami a osobnými vecami. Rozhodli sa to teda ohlásiť na polícii, no už prvý pohľad na budovu, v ktorej sídlila, prezrádzal, že netreba od toho veľa očakávať.
Zdroj: Mária Hunková
Búda ako práčovňa, vonku polámaná záhradná stolička, vnútri jedna malá miestnosť, smrad a rozložené nedojedené rezance. To bol pohľad, ktorý sa im naskytol. Napriek tomu, že policajtov, ktorí boli práve v službe, zobudili, tí boli zhovorčiví. Až tak, že popri vypisovaní zápisnice s nimi stihli aj flirtovať. Bohužiaľ, pri riešení krádeže už však takí akční neboli.
Aj keď ich Daniela prehovorila, aby sa s nimi vrátili na miesto krádeže, prehľadali to tam a vypýtali si kamerový záznam, nemalo to žiadny zmysel. Policajti v podniku len postávali a čakali, čo si samy vybavia s manažérom. Keď sa im neskôr ozvala pravdepodobne zlodejka vecí a pýtala si od nich štedré výkupné alias odmenu za nájdené veci, políciu sa už ani nesnažili o tom informovať.
Viera. Filipínci sú veľmi nábožensky založení. V krajine prevláda kresťanstvo a viera v Boha veľmi ovplyvňuje myslenie a životy obyvateľov. Nedeľné bohoslužby robia napríklad aj v nákupných centrách. Niektorých viera pohlcuje natoľko, že počas Veľkej noci svoju spolupatričnosť s Ježisom Kristom prejavujú samobičovaním a ukrižovaním. Samobičovanie vyzerá tak, že si na palice uviažu šnúrky, na ktorých visia žiletky, a tým sa udierajú. Do tváre týmto samotrýzniteľom nevidno, vždy si ich zakrývajú nejakou látkou. Napriek tomu, že na Filipínach je veľa kresťanov, je tam vysoké percento homosexuality. Rovnako bežný je sexturizmus. Filipínky často robia spoločníčky bielym mužov všetkých vekových kategórií.
Podobné je to v Manile aj s prácou zamestnancov letísk na vnútroštátnych letoch. Čo by bolo v iných krajinách nemysliteľné, tam je to možné. Napríklad prejsť cez kontrolu s vreckovým nožíkom v batožine alebo s fľašou vody. Mimochodom na letový poriadok sa na týchto linkách netreba spoliehať. Je tam totiž úplne bežné, že lety meškajú aj niekoľko hodín alebo že sú zrušené.
Zdroj: Mária Hunková
Na druhej strane treba povedať, že služby na Filipínach sú pre Európanov veľmi lacné a ochota Filipíncov pomáhať v takejto miere a podobe nepoznaná. Miestni vám nikdy nepovedia nie a negatívnej kritiky, aj keby bola konštruktívna, sa od nich človek nikdy nedočká. No nie vždy to je na prospech veci. Chvíľu môže človeku trvať, kým si uvedomí, že je lepšie sa spoliehať sám na seba. Filipínci totiž pokojne povedia, že si svoju prácu urobili, aj keď to nie je pravda. Rovnako vás bude miestny taxikár ubezpečovať, že pozná cestu, i keď vôbec netuší, kam má ísť.
Jedlo. Napriek tomu, že na Filipínach je veľa rybích trhov a zdalo by sa, že miestni sa budú živiť prevažne rybami, nie je to pravda. Filipínci majú veľmi radi mäso a v ich jedálnom lístku prevažuje najmä bravčovina. Obľubujú hlavne vysmážané jedlá a ku všetkému dávajú ryžu. Nevšednou kombináciou je napríklad ryba s ryžou a volským okom. Miestnymi „špecialitami“ je napríklad tzv. baloot – 12-dňové kačacie embryo, ktoré jedia priamo z vaječnej škrupiny osolené a poliate sladkokyslým nálevom. Alebo kuracie črevo podávané napichnuté na špajdli. Ovocie ako napríklad mango je neporovnateľné s tým, aké si kupujeme z dovozu. Zaujímavosťou je, že na Filipínach nepoužívajú nože, iba lyžice a vidličky. Jesť tak napríklad neočistené krevety je výzva.
K ľuďom bielej pleti majú miestni veľkú úctu. Pozitívny rasizmus tam veľakrát otvára dvere alebo pomáha urovnávať problémy. „Filipínci vzhliadajú k bielym. Každého totiž považujú za boháča a napríklad ľudia z nižšej vrstvy nás berú ako prostriedok na lepší život. Ak by nejaká žena z tejto vrstvy chodila s bielym mužom alebo si ho vzala, bolo by to pre ňu aj jej rodinu vykúpenie,“ hovorí Daniela.
Zdroj: Mária Hunková
Filipínci sú veľmi priateľskí, mierumilovní a Európan sa medzi nimi niekedy cíti ako celebrita. Nemajú totiž problém zastaviť bieleho človeka na ulici s tým, že sa chcú s ním odfotiť. Sú aj veľmi rodinne založení. Dobrovoľne sa obetujú a odchádzajú do zahraničia, aby mohli lepšie zarobiť a finančne podporovať rodinu. Oproti Slovákom si však veľmi ľudí nepripúšťajú k telu. Hanbia sa pýtať, nevedia komunikovať priamo a Európanov kvôli tejto vlastnosti považujú za veľmi direktívnych, niekedy až drzých.
Ich priateľskosť sa vytráca v momente, keď to ohrozuje ich konfortnú zónu. V práci sa napríklad Daniela stretla s tým, že im naschvál nedávali správne informácie, neskoro ich pozývali na stretnutia s klientmi, ktorým navyše niekedy podávali skreslené informácie. „Bola tam veľká rivalita medzi Európanmi a Filipíncami. Vtedy som zistila, že si treba overovať všetko. Kým im nestojíš za chrbtom, nemôžeš si byť istá, že svoju prácu naozaj urobili,“ hovorí.
Zdroj: Mária Hunková
Čo je pre väčšinu národov úplne prirodzené, ako napríklad že pracovné stretnutia sa vždy začínajú načas a všetci sú na ne pripravení, treba Filipíncov učiť. Oni totiž aj prácu berú ako zábavu. Vo všeobecnosti sú Filipínci málo efektívni a ak môžu niečo skomplikovať, tak to urobia. Napríklad namiesto toho, aby vás v lodenici vybavili pri jednom okienku tak, ako to býva na letisku, tam musíte obísť najmenej troch ľudí, aby vám predali cestovný lístok a odovzdali ste batožinu.
Zdroj: Daniela Chovancová
V obchodoch zase okrem pokladníčky vždy nájdete aj pracovníka, ktorý berie plat len za to, že ukladá zákazníkovi tovar do tašky. A nielen vo veľkých supermarketoch. Všade. Aj keby ste si kupovali malý suvenír, jedna pani vám ho nablokuje, druhá zabalí a tretia rovno zapíše do knihy, aký tovar sa práve predal.
Doprava. Doprava na Filipínach by sa dala označiť ako jeden veľký chaos. Paradoxne v Manile nie je veľa dopravných nehôd, lebo aj keď všetci jazdia akoby neorganizovane, jazdia pomaly. Výnimkou sú miestne autobusy, tzv. jeepney. Sú to otvorené džípy, ktoré majú na korbe dve lavice určené pre cestujúcich. Vpredu sedí vodič, pomedzi prsty má prepletené bankovky a po manilských cestách jazdí štýlom „rýchlo a zbesilo“. Cudzinci väčšinou týmito autobusmi necestujú, ľahko vás tam totiž okradnú. „Jednej pani napríklad počas jazdy okoluidúci motorkár strhol náušnicu z ucha,“ opisuje Daniela. Najbežnejším a pre Európanov nezvyčajným dopravným prostriedkom na Filipínach sú tzv. tricykle. Ide o motorku, na ktorej je upevnený nosič, kam sa zmestia poväčšine dvaja ľudia. Veľmi rozšírené sú aj taxíky, ktoré sú oproti iným krajinám veľmi lacné.
V hoteloch pri výťahu zase stretnete jedného zamestnanca, ktorý ho privolá, ďalší pracovník je tam na to, aby vo výťahu stláčal gombíky. Takáto „efektivita“ však vo veľkej miere súvisí s tým, že na Filipínach je vysoká nezamestnanosť, a tak sa tam umelo vytvárajú pracovné miesta. Napriek tomu, že väčšina Filipíncov nezarobí veľa, paradoxne sú podľa Daniely majstrami v nezmyselnom míňaní.
Zdroj: Daniela Chovancová
Kým na prácu by ich človek neužil, pokiaľ ide o zábavu, na Filipíncov sa dá vždy spoľahnúť. Aj sami o sebe hovoria, že sú rodenými zabávačmi. Radi tancujú, spievajú, hrajú, prosto sa predvádzajú. Kdekoľvek a kedykoľvek. „V práci sme mali kolegu, ktorý niekedy z ničoho nič vstal a začal tancovať balet. Päť minút si dával svoje labutie jazero, potom si sadol a pokračoval v práci,“ spomína Daniela.
Inak na Filipínach prebiehajú aj firemné vianočné večierky. Kým Slováci si zväčša zaplatia niekoho, aby ich zabával, Filipínci si robia program sami. Dopredu si pripravujú tanečné choreografie, vymýšľajú vtipné dabingy, nacvičujú piesne, vyrábajú masky, aby sa potom mohli predviesť. Navzájom súťažia a na konci večierka sa vyhodnocujú tí najlepší.
Zdroj: Daniela Chovancová
Sú však aj formy zábavy, ktoré sú pre Európana ťažko pochopiteľné. Napríklad na ostrove Malapascua počas fiesty miestni usporadúvajú basketbalový turnaj. Nie však s profesionálnymi hráčmi či zmiešanými tímami neprofesionálov a profesionálov. Na Malapascue proti sebe hrajú ľudia s trpaslíčim vzrastom a tzv. lady boys, teda transvestiti. Pri basketbalovom ihrisku sa zídu všetci ľudia z okolia, od detí až po starých ľudí, a smejú sa na tom, ako sa nízkym hráčom nedarí triafať do koša. Keď sa to podarí mužovi v opätkoch, nadšene tlieskajú.
Politika. Minulý rok vládu nad krajinou prebral nový filipínsky prezident Rodrigo Duterte. Jeho zvoleniu väčšinou obyvateľstva predchádzala masívna kampaň, do ktorej sa dobrovoľne zapájali aj miestni. Tých si získal hlavne svojím bojom proti drogám a korupcii, ktoré sú v krajine najväčšími problémami. R. Duterte po svojom nástupe spustil honbu na dílerov, pričom mnohí boli aj pozabíjaní. Vydal blacklist so sudcami či policajtmi, od ktorých požadoval, aby preukázali, že sú bezúhonní, alebo sa v opačnom prípade vzdali svojej funkcie. Duterte je populista, ktorý vládne Filipíncom tvdrou rukou. Jeho politika zatiaľ do praktického života priniesla zlepšenie hromadnej dopravy či zriadenie záchrannej telefónnej linky, ktorá tam dovtedy neexistovala. Aktuálne je však v spore s katolíckou cirkvou, ktorá paradoxne obviňuje jeho úrad, že je skorumpovaný.
Rovnako by sa veľa ľudí z civilizovaných krajín zrejme pozastavilo nad kohútími zápasmi, ktoré sú na Filipínach stále legálne. Napríklad na Bohole ich organizujú aj niekoľkokrát do týždňa. Oficiálny zápas býva v nedeľu vo veľkej hale, neoficiálne počas týždňa vo voľnej prírode.
Ring, v ktorom bojujú kohúty, je ohradený drevenými latkami s udupanou zemou. Vnútri stoja dvaja chovatelia, ktorí v ruke držia kohúty a provokujú ich k boju. Okrem nich aj „rozhodca“, ktorý zbiera stávky. Ľudia sa prekrikujú jeden cez druhého, tipujú a je zaujímavé, že rozhodca bez toho, aby si čokoľvek zapísal, pamätá si, kto koľko stavil a na ktorého kohúta.
Zdroj: Mária Hunková
Keď dá povel k boju, krik okolo ringu neutícha. Všetko trvá len pár sekúnd, po ktorých zavládne buď nadšenie z výhry, alebo sklamanie z prehry. Porazený kohút končí vo veľkom hrnci. Filipínci primárne kohúty chovajú práve kvôli týmto zápasom a poskytujú im niekedy lepšiu stravu, akú majú ľudia. „Otec mojej filipínskej kamarátky im napríklad dáva na raňajky krevety. Raz dokonca ukradol svojmu synovi, ktorý posilňuje, proteíny a dával ich kohútom, aby nabrali svalovinu,“ smeje sa Daniela.
Filipínci sa nedajú veľmi označiť za ekológov či milovníkov zvierat. Všade po uliciach sa povaľujú smeti, po pláži pobehujú zatúlané psy či mačky. Napriek tomu je práve krajina dôvodom, pre ktorý sa nielen Daniela vždy rada vráti na Filipíny. Je to jednoducho krajina veľkých protikladov. Na jednej strane ulice stoja honosné domy, na opačnej slumy. Raz vás Filipínci vytočia svojou nepraktickosťou, potom prekvapia „čistou dušou“.
Zdroj: Mária Hunková
Príroda je tam nedotknutá a celkovo ešte nie je veľmi postihnutá turizmom. Skôr ako kvôli horám, ktoré na Filipínach veľmi nemajú okrem oblasti Bagio, sa tam oplatí ísť kvôli podmorskému svetu. Filipíny sú rajom pre potápačov, ktorí chodia hlavne do oblastí ostrova Coron, Palawan, Bohol či rezervácie Tubbbataha.
Väčšina vecí a služby sú na Filipínach veľmi lacné, ale potápanie k nim nepatrí. Na lodiach, ktoré vyplávajú z prístavu niekedy ešte za tmy, sa preto stretajú prevažne biznismeni alebo ľudia zamilovaní do potápania. Daniela tak napríklad spoznala na lodi spolupracovníka Jamesa Camerona, ktorý vyrába do jeho filmov rekvizity.
