Robert Fico, zakladateľ a predseda strany Smer-SD, v závere kampane poslal voličom list, v ktorom tvrdí, že on – na rozdiel od protikandidáta Andreja Kisku – bude „stavať na dialógu a spolupráci“. Že bude „spájať, pomáhať nájsť dohodu“ a nad akúkoľvek ideológiu bude mať „na zreteli celospoločenské záujmy“. Pretože si R. Fico uvedomuje, ako to znie z jeho úst, naznačil aj miernu sebakritiku. Vraj „z podstaty demokracie“ musel ako premiér vstúpiť do „mnohých názorových súbojov“, v ktorých možno nemal vždy pravdu a „určite sa dopustil aj viacerých chýb“. Tak sa na to pozrime bližšie.
Zázraky sa nedejú
Sebaprezentácia R. Fica ako prezidenta spájajúceho a nie rozdeľujúceho je v zásadnom rozpore s celou jeho doterajšou politickou praxou. Je o ňom málo povedať, že sa konfliktom nevyhýbal, lebo R. Fico – podobne ako pred ním Vladimír Mečiar – je predovšetkým konfliktogénnym politikom: konflikty sústavne a programovo produkuje, lebo je to spôsob, akým sa presadzuje v politickej súťaži. Podobne ako V. Mečiar, aj on základnú situáciu politiky chápe predovšetkým ako bojové stretnutie: kto z koho, kto proti komu. Politického nepriateľa chce na hlavu poraziť a všetko ostatné je pre neho druhoradé. V jeho poňatí je konflikt, vedený ako zápas za elimináciu súpera, podstatou politiky. Konfliktnosť R. Fica preto nevyplynula „z podstaty demokracie“, ale z jeho podstaty ako politika.
Na to, aby spájal a nie rozdeľoval, musel by prakticky poprieť všetko, čím bol a čo robil za posledných pätnásť rokov, odkedy založil vlastnú stranu. Išlo by o rovnaké obrátenie Šavla na Pavla, ako keď sa zo Saula, prenasledovateľa kresťanov, stal apoštol Pavol. V biblických časoch sa však zázraky predsa len vyskytovali častejšie ako dnes na Slovensku.
Chce robiť vláde zle
Podľa R. Fica sa k zlým úmyslom A. Kiska priznal vtedy, keď vyhlásil: „Prezident musí byť skutočne nezávislý a nestranícky, aby dokázal byť protiváhou, aby mohol konštruktívne kritizovať každú vládu.“ Kandidát Fico na to povedal: „Kto chce byť protiváhou vláde, hovorí, že chce robiť vláde zle... Ja by som bol nerád, aby sa na Slovensku niekedy opakovali tragické príbehy vzťahu exprezidenta Kováča a expremiéra Mečiara.“
Príbeh vzťahu medzi prezidentom Kováčom a premiérom Mečiarom nebol ani zďaleka len tragický, ako to vykresľuje R. Fico. Michal Kováč svojimi rozhodnutiami dlhé roky bránil V. Mečiarovi v tom, aby páchal excesy, ktoré poškodzovali verejný záujem i štátnopolitické záujmy krajiny. Za tento príbeh si M. Kováč zaslúži plné uznanie, pretože konal v záujme občanov, ako mu to prikazoval prezidentský sľub. Tragické vo vzťahu medzi prezidentom a premiérom bolo to, že šéf výkonnej moci sa mstil hlave štátu spôsobom, aký nemá obdobu v civilizovanej krajine. Príbeh z 90. rokov by sa preto mohol zopakovať iba v prípade, keby sa aj R. Fico ako premiér správal k prezidentovi Kiskovi podľa vzoru V. Mečiara.
Ku konfliktu medzi hlavou štátu a vládou, prípadne parlamentom môže dôjsť tam, kde sa ich právomoci prelínajú, a môže k nim dôjsť vtedy, keď hlavní aktéri majú odlišné predstavy o ich rozsahu a uplatňovaní. Treba povedať, že R. Fico zastáva stanoviská, ktoré v porovnaní s postojmi A. Kisku majú oveľa väčší konfliktotvorný potenciál.
Zdroj: SITA / Ján Slovák
Kto chodí do Bruselu
Ústava konštatuje, že prezident „zastupuje Slovenskú republiku navonok“. Kandidáti Fico a Kiska odlišne odpovedajú na to, či z tejto formulácie vyplýva oprávnenie prezidenta, aby zastupoval krajinu na Európskej rade v Bruseli, teda na samitoch EÚ.
Kandidát A. Kiska dospel k názoru, že zastupovať republiku na tomto fóre má premiér, lebo získal politický mandát a má podporu vlády a parlamentu, aby presadil realizáciu rozhodnutí, ktoré dohodol na samite. Preto by sa A. Kiska v tejto veci do sporu s premiérom dostať nemohol. Na tú istú otázku, či chce zastupovať republiku na samitoch, R. Fico odpovedá inak: „Pokiaľ by došlo k dohode, tak by som rád zastupoval Slovensko na príslušných fórach Európskej únie.“ K takejto „dohode“ by určite došlo, keby funkciu premiéra po ňom prevzal politik Smeru. Lenže po parlamentných voľbách 2016 môže byť premiérom predstaviteľ inej strany, ktorý by zrejme nesúhlasil s „dohodou“, že v systéme parlamentnej demokracie má premiér plniť rolu vykonávateľa toho, čo v Bruseli dohodne prezident.
Keďže v ústave je napísané, že „o zásadných otázkach vnútornej i zahraničnej politiky“ rozhoduje vláda, vznikol by priestor na kompetenčný spor, akým si svojho času urobilo hanbu Poľsko. Na samit do Bruselu pricestovali – dvoma lietadlami – prezident i premiér a obaja od partnerov žiadali, aby sa k nim správali ako k jedinému oprávnenému zástupcovi republiky.
Menšie riziko konfliktu
Obaja prezidentskí kandidáti majú odlišný názor i na to, čo znamená pre výkon funkcie rozhodnutie Ústavného súdu z októbra 2012. To dáva hlave štátu možnosť, aby kandidáta na štátny post – navrhnutého vládou či parlamentom – nevymenovala v prípadoch, ak má oprávnenú pochybnosť, či je spôsobilý riadne zastávať svoju funkciu.
Kandidát R. Fico vyhlásil, že ako prezident by „využil právomoc, ktorú dostal od Ústavného súdu, a všade tam, kde by som videl pochybnosti, že ide o človeka, ktorý nie je schopný zvládať funkciu, do ktorej má byť vymenovaný, tak by som toto oprávnenie využil“. A. Kiska má iný názor. Podľa neho inkriminované rozhodnutie Ústavného súdu rozvracia ústavný systém, lebo „dáva prezidentovi možnosti, ktoré predtým nemal“. Súhlasí s názorom poslankyne Lucie Žitňanskej či so stanoviskom bývalého predsedu Ústavného súdu Jána Mazáka, podľa ktorých účelové rozhodnutie súdu fakticky zmenilo ústavné pomery na Slovensku. Kandidát Kiska hovorí, že „Slovensko by sa malo vrátiť k pôvodnej pozícii pred týmto rozhodnutím“.
Keby sa tak stalo, postavenie prezidenta by sa tým citeľne oslabilo, ale významne by sa znížilo riziko, že pri každom vládnom či parlamentnom personálnom návrhu vznikne konflikt medzi výkonnou a zákonodarnou mocou na jednej strane a prezidentom na strane druhej.
Keby bol A. Kiska kandidát, ktorý by chcel „robiť vláde zle“, nezasadzoval by sa za to, aby funkciu prezidenta vrátil do rámca „predčentéšovských“ čias. Nielen doterajšia politická dráha kandidáta R. Fica, ale aj jeho stanoviská ako prezidentského kandidáta svedčia o tom, že na poste prezidenta ponúka viac názorových konfrontácií a mocenských kolízií ako jeho súper.
Akého si zaslúžime
Politickí analytici sa zhodujú, že za normálnych okolností by sa Andrej Kiska nemohol dostať do druhého kola prezidentských volieb. Jednak preto, že významnú politickú funkciu môže obsadiť kandidát bez politických skúseností, ale – čo je ešte dôležitejšie – zároveň aj človek, s ktorým nemá verejnosť vlastnú skúsenosť ako s verejným činiteľom. Všetko, čo je o A. Kiskovi známe, sme sa dozvedeli z jeho vyjadrení alebo z obvinení jeho súperov, predovšetkým Roberta Fica. Je nepochybne rizikom, že sa na ústavne najvyššiu funkciu môže dostať kandidát, ktorý sa verejne neprejavoval, o ktorom nevieme, ako reaguje pod tlakom, v strese a v reálnych dilemách, ktoré by odhalili jeho charakter i hodnotový profil. Usudzovať z jeho vyjadrení, ktoré sú často paušalizujúce a niekedy i politicky naivné, aký bude prezident, je veštením z kávovej usadeniny. Ale ako hovorí politológ Erik Láštic, neskúsenosť ešte nie je diskvalifikáciou.
Zato skúseností s jeho protikandidátom majú občania viac než dosť. Spoľahlivo o ňom vieme, že nedodržal svoj sľub premiéra, že bude zachovávať ústavu a že svoje povinnosti bude plniť v záujme občanov. Škandály ako emisná kauza či mýtny tender z čias jeho prvej vlády to jednoznačne potvrdili. Ako predseda Smeru z politických dôvodov presadil protiústavné zákony, pri ktorých ho Legislatívna rada vlády, Protimonopolný úrad, ale aj ministri spravodlivosti i financií v pripomienkovom konaní upozorňovali, že nie sú v súlade s ústavou a že Slovensko môže prehrať arbitrážny spor. Po takýchto skúsenostiach s R. Ficom ako premiérom sotva môže niekto racionálne očakávať, že práve vo funkcii prezidenta bude svoje povinnosti vykonávať v záujme občanov a že bude zachovávať a obhajovať ústavu.
Voľba v druhom kole je výberom medzi kandidátom, o ktorom nevieme, či je na funkciu prezidenta dostatočne kvalifikovaný, a medzi kandidátom, ktorý sa už pre jej výkon diskvalifikoval. Nech už to dopadne akokoľvek, ako spoločnosť budeme mať presne takého prezidenta, akého si zaslúžime.
Články vyšli 26. marca 2014
