Pred desiatimi rokmi v prvom hlasovaní vyhral Vladimír Mečiar s jasným náskokom viac než 200-tisíc hlasov pred Ivanom Gašparovičom. Reálna hrozba, že sa strojca mečiarizmu stane hlavou štátu, vydesila voličov Eduarda Kukana, Rudolfa Schustera, Františka Mikloška i Martina Bútoru do takej miery, že v druhom kole išli voliť „zlo“, ktoré považovali za menšie. Vďaka nim vyhrala pomocná sila mečiarizmu nad jeho strojcom o viac než 350-tisíc hlasov.
Dnes je situácia v niečom podobná. Aj keď nechuť voči dvojnásobnému premiérovi nie je v druhom tábore až taká extrémna ako v roku 2004, jeho víťazstvo o 76-tisíc hlasov takisto bude motivovať nemalú časť voličov Radoslava Procházku, Milana Kňažka, Gyulu Bárdosa a možno i Pavla Hrušovského, aby šli voliť druhého kandidáta, ktorého v prvom kole nepodporili. A. Kiska má tak na prerozdelenie vo svoj prospech k dispozícii vyše 800-tisíc „voľných“ hlasov.
Pred piatimi rokmi v prvom kole zvíťazil úradujúci prezident nad kandidátkou Ivetou Radičovou „len“ s prevahou 163-tisíc hlasov. Predstava, že s voličmi Františka Mikloška a Zuzany Martinákovej môže prvá žena v druhom kole I. Gašparoviča poraziť, narazila na tvrdú realitu.
Zdroj: Ilustrácia - Danglár
Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška
Vďaka tomu, že stúpenci nepostupujúcich kandidátov sa nepridali len na stranu I. Radičovej a že z 350-tisíc nových voličov v druhom kole podporila väčšina protikandidáta, I. Gašparovič zvíťazil s prevahou takmer 250-tisíc hlasov.
Na to, aby sa rovnaký scenár zopakoval, musí R. Fico zvládnuť dve ťažko skĺbiteľné veci. Musí drasticky prebrať k voličskému životu svojich podporovateľov, ktorí v sobotu zostali doma. Ale musí to urobiť tak jemne, aby odradil od účasti v druhom kole čo najviac voličov Procházku, Kňažka, Bárdosa i Hrušovského.
I. Gašparovič v roku 2009 dokázal zmobilizovať svojich stúpencov tým, že vytiahol z rukáva maďarskú kartu, ktorá vtedy spoľahlivo zaúčinkovala. R. Fico ju proti kandidátovi bez politickej minulosti vytiahnuť nemôže, lebo by sa iba zosmiešnil. Jediná karta, ktorá mu zostala, je osobná diskreditácia súpera. Ale ani tá nezaručuje, že voličov Smeru vzruší až tak, aby zvýšenou volebnou účasťou zachránili osobnú prestíž a kariéru svojho premiéra.
Po štyroch rokoch od parlamentných volieb 2010 predseda Smeru-SD opäť vie, aký je to pocit, keď človek niečo vyhrá, ale ťahá za kratší koniec.
